Milan Rastislav Štefánik očami bánovského gymnazistu Jozefa Kšiňana

Foto: TASR

Bánovce nad Bebravou 17.01.2020 (Skolske.sk)

Autor v  úvode víťaznej eseje hovorí: „Nie sú to prekopírované myšlienky z kníh, predstavil som svoje názory na Štefánika, na to, čo spravil pre Slovensko.“

Z jeho desaťstranovej práce vyberám:

Rodák z Košarísk sa stal výnimočným javom v dejinách Slovenska i celého sveta. Sme azda jediný národ na modrej planéte, ktorý sa môže pochváliť skvelým vedcom, vojakom, vynálezcom a diplomatom v jedinej osobe. Hoci bol Štefánik v živote nositeľom mnohých úloh a poslaní, v duši bol a naveky ostal Slovákom. Nehanbil sa za svoj národ. Vždy a všade sa snažil ukázať túžbu malého, utláčaného národa po sebaurčení. Vďaka nemu sa slovo Slovák nestalo len akýmsi bezvýznamným pomenovaním bezmenného a nemého národa, no zaznievalo všade tam, kde vyriekol čo i len zopár slov. Zvlášť táto vlastnosť je pre nás, ktorí zbierame plody Štefánikovej práce a čítame jeho odkaz, nepopierateľným dôkazom jeho národnej hrdosti.

Miloval svoju zem a zbožňoval svoj rodný jazyk. Jeho obdiv i láska k slovenčine boli zjavné najmä počas pražských štúdií. V spolku Detvan sa vnára do tajov recitovania a rozboru slovenskej literatúry. Občas i sám tvoril osobné básne, ktoré sa menili na zrkadlo jeho duše a ktoré nikdy nevydal. Azda v nich odhaľuje svoje tajné myšlienky  a pocity v najväčšej miere. Skromne načmárané veršíky odkrývajú i neprestávajúce túžby a nepretržité hľadanie, o čom svedčia i verše z básne venované prvej tajnej láske Eve Chovanovej: „Videl som ťa , videl, a to ešte vlani; očarovalas’ ma svojimi očkami.“

Pracovitosť a túžba čosi dokázať mu pomáhali v štúdiách na pražskej univerzite i v jeho neľahkých začiatkoch vo Francúzsku. Prácou získaval uznanie i rešpekt. Čo by asi považoval za najväčší triumf svojej práce a úsilia? Úspech na poli vedy či neoceniteľné diplomatické a vojenské služby svetovej veľmoci Francúzsku? Či azda niektoré zo svojich vynálezov? Nie. Za najväčšie víťazstvo slovanskej pracovitosti i svoj zenit považoval by oslobodenie Čechov a Slovákov spod nadvlády Rakúsko-Uhorska.

Pracovitosť sama osebe bola by slabým pilierom duše Milana Rastislava Štefánika. Štefánik veril. Veril i napriek nepriaznivým okolnostiam. Veril i keď bol pripútaný na nemocničnom lôžku v obrovských bolestiach. Veril v ľudstvo. Veril vo svoj národ, v jeho právo na sebaurčenie a samostatnosť. Veril v pokrok ľudstva, vedy i jednotlivých národov. Veril v silu ľudského ducha, ľudského rozumu i v časoch 1. svetovej vojny. Veril v naplnenie snov svojich i národných. Veril vo vedecké bádanie človeka. Veril, že nájde šťastie a pokoj v objatí milovanej ženy. Veril vo víťazstvo mieru nad vojnou. Veril v Boha, aj keď nie veľmi intenzívne.

Štefánik hľadal seba i lásku po celý život. V nesmiernom svete snažil sa nájsť útechu i pokoj v duši ženskej. Žiaľ, odmena pre človeka, muža, bola mu dopriata len v posledných mesiacoch krátkeho života. Markíza Giuliana Benzoni sa mala stať Štefánikovou ženou. Generálovi by sa tak splnili všetky sny. Oslobodená vlasť a milujúca žena by spoločne určite objavili súradnice Milanovej duše. Štefánikovi  však osud nedožičil usmrtenie pochybností a ukončenie seba samého v šíravách sveta.

Rakúsko-Uhorsko a Československo. Jedno bolo krutou realitou a druhé Štefánikovým snom. Hoci sa narodil v monarchii, od začiatku vzdoroval rakúsko-uhorskému mocnárstvu. Bol jednou z tých osobností, ktoré najväčšou možnou mierou prispeli k jeho rozpadu. Stal sa hrobárom maďarského útlaku. Nezlomná a vytrvalá láska  k národu, spojená s vierou v ľudskú slobodu, boli hlavnými hnacími silami, ktoré poháňali Štefánika v boji o československú štátnosť. Boj sprevádzaný mnohými ťažkosťami, boj vyplnený hodinami cestovania po celej Európe, Severnej Amerike i Rusku. Boj plný dôkazov o Štefánikovej nezlomnej vôli, boj, v ktorom sa generál Milan Rastislav Štefánik premenil na diplomata svetového formátu. Zhadzovanie letákov Československej národnej rady na nepriateľské územie či presviedčanie mnohých významných osobností o správnosti vytvorenia československého štátu, to všetko robilo zo Štefánika osobnosť. Osobnosť, ktorá sa azda najväčšmi pričinila o sebaurčenie dvoch malých národov v strednej Európe. Štefánikove predstavy o budúcom štáte sa však podstatne líšili od predstáv iných predstaviteľov Československej národnej rady. Podľa jeho predstáv sa na území Česka a Slovenska mal vytvoriť model akejsi monarchie s kráľom na čele. Jeho zámer bol však väčšinou odmietnutý. Napriek tomu, že akceptoval republiku ako nové štátne zriadenie rodiaceho sa štátu, nedokázal sa s ním nikdy zmieriť. Vďaka Štefánikovi bol vytvorený štát Čechov a Slovákov. Štefánikovi sa splnil sen o národnej slobode slovenského ľudu. Osud mu však odoprel vychutnať si úsilie jeho práce. Vybojoval mnoho bitiek i vojnu, no po oslobodenej zemi nikdy nekráčal.

Nepopierateľným faktom dejín ostane výnimočnosť Milana Rastislava Štefánika počas prvej svetovej vojny. Najmä v tomto období sa vedec Štefánik mení na vojaka francúzskej armády i na bojovníka za samostatnosť československého národa. Štefánik ako vedec a príslušník ľudskej rasy s vierou v jej pokrok vojnu odsudzoval, no súčasne videl v nej šancu pre svoju vlasť oslobodiť sa spod uhorského jarma. Predpokladal začiatok najväčšieho vojnového konfliktu v dejinách a samotné vypuknutie vojny ho neprekvapilo. Začiatkom prvej svetovej vojny sa začína i Štefánikov boj za národnú slobodu československú. Vstupuje do francúzskej armády, dokazuje nezlomnú vôľu bojovať a napriek chatrnému zdraviu stáva sa letcom. Legendárne Štefánikove lety umocnili jeho postavenie v armáde a jeho odvážne srdce si vydobylo priazeň dôstojníkov francúzskej armády. „ Konám horlivo svoju povinnosť na fronte, aby som robil česť slovenskému národu a dokázal úprimnú lásku k Francúzsku.“ Okrídlené slová Štefánikove sa v priebehu vojny nikdy nestali prázdnymi, na oblohe i na zemi ich splnil do bodky. Štefánik sa počas vojny dal do sizyfovskej práce – organizovania slovenských a českých dobrovoľníkov v boji proti Rakúsko-Uhorsku. Dva národy sa zmenili na šíky vojakov, ktorí boli ochotní za svoju vlasť i život položiť. Dokázal zjednotiť a sformovať oddiely, ktoré mohli ponúknuť pomoc národu svojmu i Trojdohode. Čin Štefánikov zmenil rokmi skrotené baránky na tváre so slovanskou hrdosťou v očiach. Rusko, Taliansko, Francúzsko i Spojené štáty americké. Tam všade agitoval za pretvorenie bezvýznamných a trpiacich zajatcov na bojovníkov za národnú samostatnosť. Štefánik tak učinil ďalší krok na ceste do slovenských dejín i sŕdc obyvateľov národa spod Tatier.

Písal sa rok 1918, prvá svetová vojna sa chýlila ku koncu a vznik československého štátu bol na spadnutie. Štefánikove sny sa blížili k naplneniu. Tak isto, ako bojoval za Československo pred jeho vznikom, túžil po uznaní svojimi krajanmi. Túžil po ocenení v novovytvorenom štáte, ktorým by sa mu národ zavďačil. Ten istý Štefánik, ktorý bol taký potrebný v časoch vojny, nenahraditeľný v diplomatických službách i v práci pre Národnú radu československú, sa zrazu zmenil na prebytočnú osobu. Osobu, ktorej nemal byť udelený žiaden dôležitý post v novovytvorenej republike. „Rozšírila sa správa, že zajtra príde Štefánik – som zvedavý.“ Slová napísané Masarykovou rukou Benešovi svedčia o prezidentovej zúfalej situácii v prípade Štefánik. Pre Štefánika zrazu nemal Masaryk post. Hoci mu bolo určené ministerstvo vojny, každý vedel o jeho možných kolíziách s ministerstvom národnej obrany, nehovoriac o nepotrebnosti tohto rezortu v čase mieru. Masaryk chcel Štefánikovi navrhnúť, post veľvyslanca v Ríme, čo by však samotný Štefánik nebol prijal. Stal by sa totiž podriadeným Beneša, s ktorým mal najmä ku koncu vojny veľmi zlé vzťahy.

Ukrivdili predstavitelia Československa Štefánikovi? Niet pochýb, že v jeho očiach sa tak stalo. Bol pripravený položiť telo a dušu za oslobodenie svojho národa počas vojny, no rovnako, ak nie viac, chcel vlasti slúžiť v čase mieru. Jeho odstavenie na druhú koľaj  akoby  sa stalo odstavením celého slovenského národa. Mnohí ľudia vnímajú toto počínanie ako zlé a protislovenské dodnes. Akoby sa Štefánikov prípad stal prvým dôkazom menšej dôležitosti Slovákov ako Čechov. Štefánikovo znechutenie sa v mysliach nás Slovákov zmenilo na národné. I po storočí, ktoré malo zahaliť túto udalosť časom a prenechať ju na triezve a nestranné hodnotenie historikov, sa takmer každý žiak na hodine dejepisu pozastaví nad nepopierateľným nedocenením osobnosti takého formátu, akou bol Štefánik. Ten po neblahej skúsenosti so štátom československým chcel odísť. S horkou chuťou a rozčarovaním sa musel pozerať na dielo svojej práce i práce iných. Žiaľ, s hlbokou nechuťou a pocitom nespravodlivosti sa naň pozerám i ja. Štefánik bol, je a bude ukrivdeným v očiach mojich  a domnievam sa, i v očiach celého nášho národa.

Il est tombé! Padol! Zúfalé výkriky francúzskych vojakov pri pohľade na dym stúpajúci zo Štefánikovho lietadla. Šokovaní úradníci ozlomkrky bežia k troskám stroja. Pohľad do známej tváre, z ktorej pomaly vyprchával život. Kvapky krvi kropiace rodnú hrudu. Len zlatý náramok a list milovanej žene. Ruka priložená na nebijúce srdce v teplom tele. Obrovský smútok i šok. Slovensko tragicky prichádza o svoju významnú osobnosť. 4.5.1919 medzi 11. a 12. hodinou. Pád hrdinu. Naveky.

Štefánik sa po dlhom čase strávenom v zahraničí chystal na návrat do krajiny, za ktorú bojoval mnoho mesiacov. Dávno pred touto katastrofou dal sľub, že jeho noha nikdy nevkročí na územie Rakúska. Štefánik bol navyše výborným letcom a azda to boli dva najvýznamnejšie dôvody, pre ktoré sa rozhodol  pre návrat do vlasti lietadlom. Lietadlo bolo v tých časoch ešte v plienkach. Tento spôsob cestovania patril  medzi najriskantnejšie a najnebezpečnejšie. Čo sa vlastne stalo na palube lietadla osudného 4. mája,  sa už nikdy nedozvieme. Faktom ostane, že spolu so Štefánikom boli na palube i ďalší dvaja piloti talianskej armády. Doteraz nie je celkom jasné, kto z nich pilotoval lietadlo. Je vysoko pravdepodobné, ale nie isté, že pilotom bol sám Štefánik. Faktom ostane pád lietadla z takmer stometrovej výšky. Čo bolo príčinou pádu? Azda známe žalúdočné bolesti, ktoré Štefánika postihli pri pilotovaní? Alebo zlyhanie pilotov, či vypovedanie techniky? Najviac pravdepodobná je posledná možnosť, i keď mnohí hovoria o atentáte na Štefánikovu osobu. Nech bolo príčinou nehody čokoľvek, nepopierateľným ostane ochudobnenie slovenského národa o ďalšiu osobnosť. Pod Tatrami sa narodil a pod Tatrami tragicky skončil životnú púť.

Padol. Sláva a česť jeho pamiatke!

 


Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou