Anička Icíková

Bánovce nad Bebravou 11.01.2020 (Skolske.sk)

V Bánovciach v minulom storočí takouto figúrkou bola pomätená Anička Icíková. Jej skutočné meno bolo Anna Žitňanská. Dátum narodenia nepoznáme, pravdepodobne to bolo niekedy v rokoch 1900 - 1905. Ako dievča bola normálna. Pekne písala, aj matematika jej išla dobre, aj po chlapcoch pozerala. Páčil sa jej tovariš mäsiara Šandrika. Písala mu listy,  ktoré posielala cez obchod s odevmi Bolech.  

Žila v rodičovskom dome vo Vystrkove na rohu neďaleko Strakovičovho mlyna.  V dvadsiatych až tridsiatych rokoch jej otec odišiel do Ameriky. Údajne aj so  svojím zaťom Ďurajom, manželom Aničkinej sestry. Z Ameriky posielal peniaze, ale domov sa už nevrátil. Tam zomrel. O Ďurajovi viac nevieme. Iba toľko, že jeho žena mala dve deti: syna a dcéru.

Anička pásla kozy. Aj počas partizánskych prestreliek chodila s nimi pod horu; bolo jej to jedno, nebála sa. Vtedy  už mala asi štyridsať rokov. Ani Nemcov sa nebála, nadávala im ako každému. Keď im ľudia povedali, že je chorá a nikomu neublíži, nechali ju na pokoji. Kedy a prečo dostala mrcha rozum, nie je známe. Jedna verzia hovorí, že to spôsobila bomba, čo padla na ich dom a zabila oboch jej rodičov. Nie je to pravda, žiadna bomba ich dom nezasiahla. Pravdepodobnejšia sa ukazuje druhá verzia. Podľa nej sa pomiatla, keď sa dopočula, že chlapec, do ktorého bola zamilovaná, padol na fronte. Jeden zdroj uvádza, že už pred matkinou smrťou bola pomätená a že matkina smrť ešte zhoršila jej stav. Z iného zdroja som počula, že chodila na matkin hrob a kríž na ňom ozdobila. Celý ho ovinula  handrami.

Od istého času mala zjazvenú, zohyzdenú tvár. Ľudia si mysleli, že možno v lese niečo pojedla, nejaké jedovaté rastliny, alebo si z nich uvarila čaj. V kostole sa  do jej blízkosti nikto nepostavil, nikto neposadil.  Smrdela chémiou. „Ja som čistotná,“ hovorievala, „ja si vlasy petroljenom umývam.“

Čo ale bolo typicky icíkovské, bolo jej oblečenie. Obliekala sa podľa francúzskej módy. Aspoň tak hovorila jednému pánovi, keď sa jej na to pýtal. Myslím, že na jej outfite by si dnes zgustla istá celebritná relácia. Každý Aničkin kúsok bol nadčasovým originálom. Hovorilo sa, že z Ameriky dostávala balíky so šatstvom, ale ona všetko postrihala a pozošívala podľa seba. Recyklovala pritom aj textilný odpad zo zornického smetiska. Ako päsť veľké gombíky, kostým hrubý ako páperový kabát a vo vlasoch vlastnoručne vyrobená mašľa, tak si ju pamätajú tí, čo ju poznali. Keď kráčala ulicou Na rade a dolu Polákom, vždy ju sprevádzal kŕdeľ detí, ktoré na ňu pokrikovali. Hádzala po nich kamene, zaháňala sa taškou a nadávala im do hoferov.



Môj spolužiak zo strednej školy tiež za ňou ako chlapec pokrikoval. Dnes mu  je to  ľúto. „Keby to bolo teraz, pozval by som ju na kávu a snažil sa pochopiť, čo ju priviedlo k takému životnému štýlu,“ hovorí. Ktovie, čo by mu povedala.

Zornické smetisko bolo jej rajónom. Strážila si ho ako oko v hlave, nikto iný ta nesmel. Odháňala odtiaľ dievčence, čo si vyberali handričky na šaty pre bábiky. Tu nachádzala  hotové poklady. Raz odtiaľ  priniesla otlčené šálky na kšeft do mesta. Kšeft nevyšiel, a tak sa  zastavila v jednom dome, aby jej tovar postrážili, že potom príde. Neprišla. A vraj  jej ho ešte dlho strážili. Nosila tenisky a hrubé pančuchy, omotané handrami. Zodratú obuv vždy úspešne vyreklamovala. Bez dokladu a bez problémov. Obchodníci vedeli, že s Aničkou bude lepšie mať svätý pokoj. Keď sa jej niečo nepáčilo, išla sa sťažovať na výbor, a koho tam zastihla, tomu špinavo vynadala. „Vy hoferi, my mešťania sme tu páni,“ to bola jedna  zo slušných nadávok. Tie vulgárne  by hádam ani papier neprijal. Úradníci sa jej vyhýbali a radšej sa pred ňou bežali schovať. Ľudia si ju radi doberali. Keď pod gaštanmi prišla reč na vydaj, hovorila, že  sa vydá len za Cigáňa.

Z Vystrkova ju mesto presťahovalo do chudobinca pod cintorínom. Do vedľajšieho vchodu neskoršie nasťahovali Cigánov a tí jej robili zle. Viackrát jej zapchali komín. Pomoc hľadala v domoch nablízku. Odvtedy už Cigáňa za muža nechcela.
Keď zdedila peniaze z Ameriky, nejaká dobrá duša ju ubytovala na Záfortni. Istý čas tu vraj bývala aj s bratom. Do reštaurácie Rokoš chodila s trojlitrovým kondvierikom  kupovať poldeci páleného pre Števka, lebo má somársky kašeľ. 

Po Števkovej smrti k Aničke prišli policajti a proti jej vôli ju odviezli do Domova dôchodcov v Čachticiach. Sestričky ju nasilu vyzliekli, vykúpali a obliekli do šiat. Pritom kričala a škaredo im nadávala. Iste sa, chúďa,   potešila aspoň tomu, že tu robila aj sestrička z Bánoviec.  Možno práve v Čachticiach dožila Anička svoj biedny život.  Nevie sa, kde a kedy zomrela a  kde je pochovaná. Ale iste si niekto na Dušičky pri kríži spomenie aj na ňu. Lebo Aničkina hviezda nezhasla. Jej meno poznajú aj tí, čo ju nepoznali. Stalo sa súčasťou folklóru. Ak sa niekto poriadne dogabe, v Bánovciach sa mu nepovie, že vyzerá ako strašiak do maku, v Bánovciach povedia: „Vyzeráš ako Anča Icíková.“

Slovo na záver

Aničku som poznala na začiatku šesťdesiatych rokov, keď som chodila na bánovské gymnázium. Nebolo veľa toho, čo som o nej vedela, preto som oslovila viacerých starých Bánovčanov, aby mi z útržkov pomohli poskladať jej obrázok. Môže sa stať, ako to pri šírení ústnym podaním býva, že niektoré údaje sú nepresné, rozchádzajú sa. Presne to platí o jej bratovi. Jeden zdroj hovorí, že sa volal Števko, iný uvádza meno Alojz.  Údaje o jeho bývaní sa tiež rôznia. Niekto hovorí aj o Záfortni, iný tvrdí, že býval len v Kanade (časť Bánoviec). Mne v tomto článku išlo hlavne o to, aby som zaznamenala, čo sa o Aničke vie, ako si ju pamätajú tí, čo ju zažili.

Poďakovanie

Za fotografie a poznámky ďakujem Jozefovi Fojtíkovi, Jozefovi a Stanislavovi Súkeníkovi a  Ľubomírovi Pajtinkovi, ktorý mi poskytol spomienky Daniely Pagáčovej a ktorému vďačím aj za podnet k tomuto článku. Ďakujem aj tým, čo nechcú, aby som ich menovala.
 







​​​​​​​

Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou