Autor textu: Mária Škultétyová
12.12.2019

Príbeh židovských detí a Paťa Krbeša

V jedno ráno Paťo neprišiel do školy. Išiel do plynu.

Foto: text

Bánovce nad Bebravou 12.12.2019 (Skolske.sk)

Súčasťou modranského sirotinca je aj príbeh dvadsiatich piatich zachránených židovských detí.  Paťo Krbeš nebol medzi nimi. 

Tento príbeh prinášam v čase, keď narastá ľudská zloba a nenávisť. Keď človek nenávidí človeka pre inú farbu pleti,  pre iný názor, náboženstvo, pre akúkoľvek inakosť.   Keď slovo žid používame ako nadávku.

Prijatím Židovského kódexu boli židovskí občania zbavení ľudských práv. Predstaviteľom evanjelickej cirkvi riešenie židovskej otázky vo vojnovom Slovenskom štáte nebolo ľahostajné. Neľudské správanie a  deportácie Židov prinútili viacerých farárov a členov cirkevných zborov konať v prospech záchrany židovských spoluobčanov. V čase ich prenasledovania cirkev krstila židovské rodiny a prijímala židovské deti do svojich sirotincov.

Vo vojnových rokoch pôsobil v Modre evanjelický farár Július Dérer a spolu s ním farár Bohumil Kadlečík, ktorý bol aj správcom modranského sirotinca.

Od roku 1942 sa medzi sirotami objavili aj mená Ladislav Schlesinger, Peter Kohn, Pavel Eisler, Kurt Karol Stein, Edita Grünhutová, Gertruda Kaufmannová. Deti židovských rodičov,  ktorí v zúfalstve hľadali pomoc u tých najbednejších.

​​​​​​​

V Ústrednom archíve evanjelickej cirkvi v Bratislave je  list evanjelického farára Fedora Ruppeldta zo Žiliny, adresovaný správcovi modranského sirotinca. Pri jeho čítaní sa tlačia slzy do očí.

„Správca tunajšej židovskej školy, pán Bronner, prišiel ku mne s prosbou, ktorú priam zúfalým  odriekaním predniesol. Ide o to, že hoci má teraz povolenie tu ako správca školy byť a účinkovať, jednako sa obáva a predvída, že i jeho a jeho ženu prv, alebo neskoršie odvedú von. Majú jedno dieťa, dcérku 9 ročnú, zúfale mi hovoril, že oni rodičia, rezignovane, ale pokojne odídu, ak by len mali vedomie, že ich dcérka bude tu zaistená. Prosil ma, či by niektorý náš sirotinec neprijal to dievča, oni by platili naň, zaistili by platenie i ďalej, a ak by oni rodičia, boli odvedení preč do neznáma na „nikdy viac sa nevrátiť“, potom že dievča mohlo byť by i pokrstené a pokladané za úplnú sirotu. Na jeho úpenlivú žiadosť a prosbu píšem tedy správam troch našich sirotincov, ráčte vec uvážiť, napíšte mi láskave, či by sa dalo tej rodičovskej zúfalej prosbe nejako vyhovieť, s akými podmienkami, atď. Dievčatko je, ako hovorí otec, nijako nie židovského výzoru, je až úplne „árijskej tváre“. Ja by som rád, keby sa ho mohol niektorý náš sirotinec ujať. Prosím o láskavú odpoveď, a ak by vec zásadne bola možná, patričný by Vám priamo, alebo skrze mňa písal o podmienky.
                                                          Vopred ďakujúc za láskavosť, som s bratským pozdravom.
                                                                                                        Fedor Ruppeldt

Podobných listov prišlo na modranskú faru viac. Postupne sa medzi sirotami objavili noví chovanci a chovanice. Len málokto vedel, že deti pochádzajú zo židovských rodín. Od skutočných sirôt sa líšili len lepším oblečením, opatrovateľky „mamušky“ však rozdiely medzi deťmi nikdy nerobili. Väčšina chlapcov a dievčat bola krstom prijatá do evanjelickej cirkvi so zmeneným priezviskom.

Hoci sa židovské deti medzi ostatnými stratili, vždy hrozilo nebezpečenstvo, že budú objavené. Najmä v čase, keď sa v novej prístavbe sirotinca usídlilo veliteľstvo nemeckej leteckej jednotky. Deti sa vďaka dobrodincom z evanjelickej cirkvi zachránili.   O to sa zaslúžil nielen správca modranského sirotinca Bohumil Kadlečík a farár Július Dérer, ale aj veliteľ nemeckého štábu, ktorý sám bol evanjelickým farárom a v sirotinci zámerne nevykonával prehliadky.

​​​​​​​Július Dérer dostal od štátu Izrael ocenenie Spravodlivý medzi národmi in memoriam.

Docent Karol Erdelský v Spomienkach na obdobie sirotinca hovorí: „Pamätám sa na rok 1942, mal som vtedy desať rokov. V tomto období boli zrušené štátne ľudové školy a ostali len školy katolícke a evanjelické. V evanjelickej škole v Bratislave sme mali nielen evanjelikov, ale i českobratských, kalvínov, spolužiakov bez vyznania a pokrstených Židov. Medzi týmito bol i kamarát Paťo Krbeš. V jedno ráno neprišiel do školy, a keď sme sa na neho pýtali, dozvedeli sme sa, že už nepríde, lebo išiel do plynu. My desaťročné deti sme vedeli, čo sa deje, ale mnohí naši starší spoluobčania, ktorým sa azda aj dobre žilo, najmä arizátori, tí, chudáci, vraj nevedeli nič. Aspoň tak to dnes proklamujú. Medzi nami deťmi vtedy koloval bonmot: Najprv pujdú židé páni, potom pujdú luteráni, a keď budú šetci v peci, potom pujdú katolíci.

​​​​​​​Pravidelne som vtedy chodieval na všetky víkendy a prázdniny k babičke do Modry, kde sme sa stretávali v Doraste evanjelickej mládeže. Chovanci evanjelického sirotinca sa vtedy rozrástli o vyše tridsať detí a všetci sme vedeli, že sú to deti, ktorých rodičia boli odvlečení do koncentračných táborov. Bolo mi ľúto, že medzi deťmi v sirotinci  nie je môj kamarát Paťo Krbeš.“

Zdroj: Modranský sirotinec Dušana Jurkoviča a Samuela Zocha
 
 Súvisiaci článok: Život v sirotinci


​​​​​​​Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou

Čo treba vedieť o koronavíruse

September 2021

Po
Ut
Str
Št
Pia
So
Ne
-
-
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
13
14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
24
25
26
27
28
29
30
-
-
-
Napíšte nám [email protected]