Bánovce nad Bebravou 10.12.2019 (Skolske.sk)

Tá dcéra sa volala Zuzka a bola to moja mamička. Mala dvadsaťjeden, keď sa vydala. Na gazdovstve, do ktorého prišla za nevestu, sa musela dobre obracať. V deň, keď som sa narodila, ešte robila žatvu.    

Zimné večery s ňou som mala najradšej. V zime moja zlatá priadka priadla, tkala, driapala perie a veľa mi rozprávala. O živote a tak. Aj preto vám viem povedať, ako vyzerali svadby, keď ona bola mladá. Urobme miesto svojim predstavám a fantázii. Vráťme sa do prvej polovice minulého storočia.Nebudem vám vnucovať, že  tradície sú vzácny klenot,  ale želám si, aby ste tu niečo pekné a nepoznané našli. Stačí slovíčko, dve. Stačí, aby ste spolu so mnou objavili aspoň kúsok zabudnutej krásy.
Svadby bývali v čase od Troch kráľov do fašiangov a od Šich svätých, keď sa mladí vracali z robôt, do adventu. Nebolo nič nezvyčajné, že pred oltárom stálo až šesť-sedem párov naraz.

Poďme na svadbu

Ja vás pozývam tak súčasne, po našom. V minulosti pozýval  svadobčanov  honcúr takto: „Mladý Miško Baško ma požádau, aby som vás na svadbu pozvati ráčeu. V nedeľu večer, aby ste sa v hojnom počte zúčastnili.“

Jedzte, tancujte, prátelie

V nedeľu sa robili várky. Do jedného i do druhého svadobného domu sa poschádzali prátelie; dnes by sme povedali príbuzní, rodina. Izba bola vyzdobená strapčekmi farebného papiera, ktoré viseli z reťaze petrolejovej lampy pod hradou.  Jedol sa kľaganý syr z gäľatky, varené bravčové  mäso s kapustou a chlebom;  niekde zabili aj jalovicu. Piekli sa makovníky a orechové záviny. Do  jedenástej sa pri harmanine tancuvalo. Oddavač u nevesty a starý svat v ženíchovom dome nakoniec poďakovali za pohostenie a poprosili pánou práteľou, aby sa v pondelok ráno v hojnom počte zišli do svadobného domu.

Aj kohút je pocta

O deviatej prichádzali hostia s poctou- koláčmi, fľašou pálenky a živým kohútom. Družičky chystali od rána pierka, pre mládencov z drobných umelých kvietkov a pre ženáčov rozmajrín. Za pierka sa platilo na tanier. Široká zapletala nevestu, družičky stáli okolo a spievali: „Zapletala manka dieuku od nedele do pondelku.“ Bolo tiež zvykom zaspievať pieseň z kancionála: „S Bohem já chci začíti.“ Zároveň sa na tanier vyberali peniaze do vena.

Toto je tá panna

Keď bola nevesta zapletená, prišiel ju pýtať družba so starým svatom. Starý svat priniesol pálené a predniesol príhovor: „Miško Baško nás požádau, aby ste mu skrze nás vašu pannu dcéru Zuzku dovolili pustiti k svätému sobášu.“ Domáci ich nechceli pustiť, že taká tu nebýva. Ponúkli miesto nevesty kozu alebo niekoho zakryli plachtou, či toto je tá panna, ktorú hľadajú. Po krátkych prekáračkách priviedli nevestu a starý svat povedal, že toto je  panna, ktorú hľadajú. Pozvali  ich dnu a ponúkli pálenkou. Potom spolu s furmanom naložili na voz nevestinu výbavu: veľkú škriňu,  v jednej polovici naplnenú zrnom a v druhej zremnými plachtami, truhlu so šatstvom a duchny. Výbavu  odviezli k ženíchovi. Všetko zložili do komory a široká, ktorá prišla s nimi, ustlala posteľ.

Veseľári idú!

Potom sa vozmi išlo na sobáš. Cestou  svadobčania spievali: „ Toto je tá cesta šťasná, keď vystrája manka vlasná. Toto je ten chonník šťasný, keď vystrája apko vlasný.“ Keď ľudia počuli spev, povybiehali na cestu a ženy im  hádzali koláče. Nevestu ku kostolu viedol družba, ženícha družička.  Ešte pred odchodom na sobáš mladí odpýtali rodičov, prosili ich o odpustenie a požehnanie.

Toto si aj ja pamätám

Až pred kostolom sa obidve rodiny zišli. Nevesta stúpila ženíchovi na nohu, ako jej široká poradila; to aby bola víťazom nad ním. Pred vchodom do kostola mladoženci rozhodili po zemi šestáky a deti sa predbiehali, aby si čo najviac uchytili. Tento zvyk si pamätám  z mojich raných liet. Tiež som zbierala šestáčiky. Zo sobáša sa išlo na vozoch, nevesta a ženích so svadobčanmi každý do svojho domu. Keď sa najedli, až potom sa  sprievod od ženícha vybral vozmi  k neveste. Pred nevestiným domom spievali: „Vyndi, manka, s holbou vína, privítaj si svojho syna!“ Tu sa ešte tancuvalo a okolo stola rozkazuvalo.

Vezieme vám robotnice

Až na brieždení sa odchádzalo s nevestou k ženíchovi. Tam nevestina rodina spievala: „Otvárajte okenice, vezieme vám robotnice, aj prallice, aj tkallice, šetko dobré robotnice.“ Ženíchovu matku vyvolávali pesničkou: „Vyndi, manka, s borovičku, privítaj si nevestičku!“
Pred prahom nového príbytku rozbili neveste pod nohy tanier alebo hodili horúcu reťaz, aby zistili, či je robotná a uprace to, alebo prekročí, ak je daromná.
Mladých posadili za vrch stola a nevesta odovzdávala dary; mužovi a svokrovi  dala košeľu. Ten poďakoval slovami: „Hopsa, darček, na rok chlapček!“ Svokruša dostala látku na kabaňu a zoľvice (švagriné) štófový ručník.

Dolu, dolu, môj vienoček zelený

Potom nasledovalo zavíjanie. Nevesta s družičkami a so širokou vošli do komory a strčil sa ta aj družba. Družba býval iba jeden mládenec, družičiek bolo viac, ale každá mala mládenca do páru. Široká do kroja zavila nevestu, družičky zakladali ručník alebo čepiec a družba  širák. Ak boli šikovnejšie družičky, do roka bolo dievča, ak družba, tak do roka sa narodil chlapec.
Pri skladaní venčeka družičky spievali: „Dolu, dolu, môj vienoček zelený, nebudeš ty na mej hlávke nosený. Nosila by, jaj, bože môj, nemôžem, zložila som své panenství pred kňazem.“ Venček so šľajerom (závojom) zavesili na týždeň v komore pod hradu.
Zo svadobného domu sa odchádzalo ráno za svetla. Mladí išli spať do komory. O tri- štyri dni ešte zvolávali rodinu na hostinu. Z každej rodiny prišiel jeden pár.

Týždeň po svadbe dostala nevesta ako dar od muža kolovrat, praslicu a konopnú kúdeľ.
 

Poznámka autorky: Na svadobnej fotografii je ockova sestra, moji rodičia fotku zo svadby nemali.

Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou