Turiec v dejepise, literatúre a geografii
Alebo ako sme spoznávali región Turiec.
Bidovce 26.11.2019 (Skolske.sk)
Spoznávanie historických, literárnych, geografických či iných zaujímavostí Slovenska má v našej škole už niekoľkoročnú tradíciu. Ani tento rok nebol výnimkou. Za krásneho, priam rozprávkového počasia sme v dňoch 17. a 18. októbra spoznávali región Turiec.
Našou prvou zastávkou na ceste za poznaním, ak nerátame zastávku na benzínke v Štrbe s nádherným výhľadom na Tatry, bola dedinka Vlkolínec, ktorá je vďaka svojej ľudovej architektúre zapísaná v zozname svetového dedičstva UNESCO. Vlkolínec, nachádzajúci sa na kopci, je mestskou časťou okresného mesta Ružomberok. Mimochodom, vedeli ste že názov tejto obce je odvodený od výskytu vlkov? Mohli sme tu vidieť tradične zariadenú chalúpku (roľnícky dom).V jednej z dreveníc sme videli aj ručne maľované obrazy – galéria ľudového umenia. Zaujímavosťou je aj fakt, že dedina je stále obývaná. Stretli sme aj milého pána, ktorý si dal ku plotu košík plný jabĺk a dal k tomu ceduľku „ZADARMO“, čo nás veľmi potešilo. Evokuje to pocit dobrosrdečnosti na tradičnej slovenskej dedine, tú láskavosť obyčajných ľudí.
Cestou do „srdca“ Turca – do Martina sme aspoň z diaľky pozreli vodnú elektráreň Krpeľany, a tak už hurá do Martina. Po ubytovaní v Martine sme sa podľa plánu vydali do Múzea slovenskej dediny. Tam nás už čakala pani sprievodkyňa. Previedla nás zrekonštruovanými historickými budovami z Oravy, Liptova, Kysúc a Turca. Bolo zaujímavé počúvať o tom, ako sa kedysi žilo na statku či v obyčajnej domácnosti. Obytné domy boli zvyčajne z dreva, no videli sme aj stodoly, mlyny a hospodárske budovy. Taktiež sa tam nachádzal kostol, v ktorom bol obrovský rapkáč, tým sa zvolávalo do kostola na Veľkú noc. Vtedy sa nesmelo zvoniť, pretože bol veľký smútok. Po prehliadke budov nás pani sprievodkyňa priviedla na tvorivé dielne konané v jednej z budov. Tam sme sa naučili robiť bavlnené náramky alebo bavlnené utierky, bola to veľká zábava.
Takmer už za súmraku, mierne unavení, ale s tichou pokorou sme vkročili na Národný cintorín, kde je pochovaných asi tristo významných slovenských osobností.
Naše exkurzie nie sú len o tom, že si vypočujeme sprievodcovské slovo, je to o našej aktívnej príprave pred exkurziou a tie naše prípravy odznievali počas oboch dní - v autobuse, na konkrétnych navštívených miestach, v ubytovni.
Kým prvý deň našej exkurzie sme sa pohybovali vonku v prírode, na druhý deň nás prichýlili historické a kultúrne budovy. Naše prvé ranné ospalé kroky viedli do sídelnej budovy Matice slovenskej. Od jej vzniku (1863) sa na jej čele vystriedalo 14 predsedov. Tým úplne prvým bol Štefan Moyzes. Výklad pani sprievodkyne bol veľmi zaujímavý. Rozprávala nám o počiatkoch tejto našej kultúrnej ustanovizne aj o súčasných aktivitách. Osobne si myslíme, že tých našich bojovníkov za národ by sme si mohli viac brať za príklad. Také otvorené prejavenie názoru v tých časoch bolo až životu nebezpečné riziko.
Nemenej zaujímavé to bolo aj v prvej historickej budove Matice slovenskej, v súčasnosti literárne múzeum. Po úvodnom rozhovore týkajúcom sa histórie a súčasnosti Slovenska, mimochodom zožali sme pochvalu za našu aktivitu a vedomosti, nám pani sprievodkyňa poskytla obšírny výklad o literatúre a literátoch od veľkomoravského obdobia až po literatúru 20. storočia. Ani počas tohto výkladu sme sa nedali zahanbiť.
Posilnení obedom sme naše putovanie v Martine ukončili návštevou Slovenskej národnej knižnice. Počas výkladu sme sa okrem iného dozvedeli, že v desaťposchodovom archíve knižnice sa nachádza 4,9 milióna kníh a 1,7 milióna dokumentov. Archív má špeciálne okná kvôli udržiavaniu stálej teploty a vlhkosti a aby tam neprenikalo ostré slnečné svetlo. Neskôr sme sa presunuli na poschodie, kde sa nachádzali študovne. V jednej z nich sme mali možnosť na mikrofilme vidieť, ako kedysi vyzerali noviny. Na chodbe boli vystavené sochy známych autorov. S množstvom nových informácií a zážitkov sme napokon Martin opustili.
Zďaleka to však nebol koniec nášho putovania. Ešte nás čakala menšia túra a po jej zdolaní dobrý pocit a nádherný výhľad. Cieľom spomínanej túry bol hrad Blatnica, nachádzajúci sa v nadmorskej výške 658 metrom v prekrásnej Gaderskej doline.
A toto bola skutočná bodka za naším putovaním. Návšteva objektov, o ktorých sa učíme, možnosť to vidieť na vlastné oči a k tomu fantastické zážitky, to všetko sú neopísateľné a nezabudnuteľné chvíle.
Žiaci VIII. A, účastníci exkurzie ZŠ s MŠ Bidovce