Niekedy potrebujeme držať v dlani niečiu ruku a srdce, čo nám rozumie
Ruka, do ktorej smieš plakať.
Bánovce nad Bebravou 17.11.2019 (Skolske.sk)
Ruka, do ktorej smieš plakať. Ruka, ktorú potrebuješ. Ako chlieb, ako soľ i vodu. Ako lásku. Prichádza k tebe rovno zo srdca. Cez ňu počuješ jeho tlkot. Buch - buch, buch - buch! Bije rovnobežne s tvojím.
Je niekoľko okamihov v ľudskom živote, kedy potrebujeme držať niečiu ruku. Ruku, ktorá vysiela signál, že ani v najťažších chvíľach nie sme sami. Vtedy stačí len, že ju cítime. Že aj bez slov počujeme súzvuk človeka, ktorý nám ju podal. Aby sme ju v dlani podržali. Aby nám dala silu. Aby nás bolesť veľmi nebolela.
Strata blízkeho človeka, ťažká choroba, rozchod s niekým, koho sme milovali, to sú najťažšie životné situácie. Dokážu zamávať aj so zdanlivými silákmi. Vytlačia slzu, za ktorú sa ani tvrdí chlapi nehanbia. Aj preto je fajn, že sú ľudia, ktorí spolu s rukou podajú aj srdce, čo nám rozumie.
Je ešte jeden, vari najsilnejší okamih, keď v ruke držíme niečiu ruku. Ruku, ktorá nám dávala silu, a teraz z nej uniká život. Hladkáme ju až do úplného zotmenia. S ňou ľahšie prijímame údel, ktorý raz musel prísť.
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou