Neplač, že zapadlo slnko, lebo pre slzy neuvidíš hviezdy ( A. Einstein)

Foto: text

Bánovce nad Bebravou 11.11.2019 (Skolske.sk)

Plakať je rovnako prirodzené ako smiať sa. Keď cítime smútok, bolesť a trápenie, keď máme pocit, že neunesieme, čo nám život naložil, plačeme. Plačeme nad stratou drahého človeka, nad prehrami v živote. Plačeme od radosti, od dojatia. Ak sa končí niečo pekné, alebo niečo pekné začína, plačeme. Niekto plače, keď stratí zlatý prsteň, iný smúti za autom, ktoré mu ukradli.
Dôvodov na plač je dosť. Niekto ich prežíva intenzívne, pri niekom máme pocit, akoby bol emočne nevyzretý; nevie sa vyplakať. Sú ľudia, ktorým nevypadne jediná slza, a sú takí, čo ich vyplačú celé more.  Slzy vyplavia veľa bolesti a prinesú úľavu. V ťažkých chvíľach zabúdame, že po búrke sa vyjasní, že zimu vystrieda jar, aj bolesť nad odchodom blízkeho človeka že časom prebolí. Narodí sa malý človiečik a my sa z jeho príchodu tešíme. Plačeme, keď vidíme ten malý zázrak. Radujeme sa z prvých jarných kvetov, z pekného dňa, z hviezd na oblohe. Aj z úrodného dažďa, aj z toho, že môžeme ako pojašené decká skákať po kalužiach. Keby sme nepoznali bolesť a slzy, nevedeli by sme, čo je  radosť a smiech.

Opýtala som sa niekoľkých žien, kedy  plačú a či im plač prináša úľavu. Mužov som z hry vynechala, lebo chlapi neplačú.

Kedy plačete?
 
Andrea: Keď to moje srdce potrebuje. Našťastie sú to častejšie slzy radosti.
 
Lucia: Plačem, keď cítim bezmocnosť, zúfalstvo, alebo keď som dojatá nejakým emočne silným príbehom. Vyhľadám vtedy skôr samotu, pokoj.
 
Ema: Som veľmi citlivá osôbka, preto plačem skoro stále, či už je to pri nejakom filme, knihe, alebo len tak, lebo mi je smutno, moje slzy sa ľahko dostanú von. Ale tak riadne som plakala, keď sa so mnou rozišiel frajer. Veru, zlomené srdiečko je častým dôvodom na plač.
 
Renáta: Ja patrím do kategórie, že plačem viac od radosti a dojatia. Keď sa deje niečo vážne, tak sa zmobilizujem a racionálne riešim situáciu.
 
Kedy ste naposledy plakali?
 
Andrea: Od radosti na dcérinej tanečnej súťaži a pár sĺz spomienok na Dušičky.
 
Lucia: Neviem, kedy som plakala naposledy, ale počas tehotenstva a po pôrode to určite bolo niekoľkokrát. Tehotenstvo aj prvé mesiace po pôrode sú emocionálne veľmi náročné a tiež sú pre toto obdobie výrazné aj hormonálne zmeny. Je to snáď najbohatšie obdobie na všetky druhy emócií :-) 
 
Ema:  Keď som sa zadkom strepala do žihľavy.
 
Renáta: Naposledy som plakala, keď môj syn prišiel o prácu a ešte dosť vážne ochorel. Slzy mi vybehli, pretože som si uvedomila, že toto je ten čas, kedy sa môže nad sebou zamyslieť a niečo pre seba urobiť. Všetko v živote má svoj zmysel, aj neúspechy. A ja som  plakala, lebo som si uvedomila, že  možno práve teraz  mu osud  zachránil život.
 
Uľaví sa vám, keď si poplačete?
 
Andrea: Nie.
 
Lucia: Väčšinou vždy cítim po plači úľavu, cítim, že napriek všetkému treba znovu vstať a
fungovať ďalej. Plač prináša veľké uvoľnenie, dokonca aj nový náhľad na situáciu, vytvorím si iný postoj. Niekedy cítim len veľkú guču v krku a plač nie a nie prísť, vtedy si veľmi želám, aby mi aspoň jedna slza vypadla, lebo viem, že potom mi už bude lepšie.
 
Ema:  Úľava sa vždy dostaví, keď sa tak riadne, srdcervúco vyplačem. Aj keď mám zlý deň, niečo ma ťaží a neviem, čo mám robiť, keď si poplačem, mám myseľ jasnejšiu; mne plač pomáha.

Renáta: Keď človek plače od radosti, nepotrebuje úľavu , ale keď má na srdci žiaľ, tak vtedy tie slzy mnohokrát visia tam niekde a nie a nie sa spustiť. Ťažoba a bolesť zadúša, ale oko je suché.  Keď sa mi podarí rozplakať sa, vtedy cítim úľavu, ale keď sa mi to nepodarí, tak si pustím hudbu a tancujem. Do úmoru sa točím  a vtedy sa mi podarí rozplakať sa a únavou zaspím a je mi dobre.
A vedia ma  rozveseliť detské hlášky, že: „Mama, ty vieš, že zomrieš  skôr ako ocko? „Áno? A prečo?“ „ Lebo dámy majú prednosť.“ No nezasmejte sa!
 
 
 
 
 
 
 

Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou