Ako hruška v poli
Netlieskajte, hra pokračuje.
Bánovce nad Bebravou27.10.2019 (Skolske.sk)
Nepamätá si, kedy priniesla posledné ovocie. Bolo to dávno. Dávno si svoje odrodila. Aké to len boli chutné hrušky! Šťavnaté, sladké. Voňavé. Stará sorta, takej už nenájdeš. A chutili, božemôj, ako tie chutili!
Stojí sama uprostred poľa. Boľavou hlavou jej prebleskujú spomienky.
Bola ona kedysi mladým, zdravým stromom. Keď rozkvitla nabielo, to už nebol strom, to bola nevesta v dlhom závoji. Všetky zraky v chotári na ňu sa upierali. Lebo krásy sa nikdy nenasýtiš. Tak ako sa tráva nenasýti rosy. A čo sa ľuďom osohu nanosila. Vždy chcela byť užitočná. Rok čo rok zarodila. Aj si nasušili, aj si popredali. Aby bolo trošku peňazí v dome. Ale to bolo veľmi dávno. Vtedy aj svet býval inakší. Lepší.
Dnes tam stojí sama. Sama ako prst. Ako kôl v plote. Ona a nič. A ticho v korune. Pusto. Ani vtáčika letáčika neuzrieš. Len čo im krídelká dorástli, vyleteli z teplého hniezda. Ta šli preč, do sveta. Smutná vzdoruje času i nečasu, i vetru, i letnej páľave. Zriedka sa pri nej zastaví unavený pocestný. Posadí sa, oprie chrbát o popraskaný kmeň a ochladí sa v tieni starého stromu. Aj sa poobzerá, či si, ako to bolo v jednej rozprávke, na ovlaženie vyprahnutých úst aspoň jednu plánočku neodroní. Neodroní. Na strome niet jedinej hruštičky. Hruška sa cíti plano.
Plano sa cíti osamelý človek. Plano a otupno. Len nič a ticho. A štyri steny okolo. Vidí sa mu, že svet ho opustil. Že je tu pre nikoho. Že dohral svoju úlohu smutný klaun. Už len čaká, kedy padne opona.
Netlieskajte, hra pokračuje.
Na scénu prichádza dieťa a pýta si rozprávku. Tú o mladej hruške.
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou