Bratislava 29. októbra (Školské.sk)

Patrí k skupine učiteľov, ktorí učia inovatívne. Pripravuje ich do reálneho života.  Dnes nám Ján Kvak​​​​​​​porozpráva o jeho skúsenostiach. Povie nám, či je dobré, aby učiteľ hneď po skončení štúdia išiel učiť do regionálneho školstva.

Prečo ste sa rozhodli práve pre štúdium pedagogiky?
     Keď som bol malý, rád som sa hral na učiteľa. Neskôr som bol vždy leadrom skupiny. Nikdy som sa však nepovažoval za hviezdu, ktorá vie najviac. Ja som chcel robiť ľudí lepšími. Vedel som, že v honbe za úspechom zabúdajú na morálne a etické zásady. V povolaní učiteľa som videl možnosť to zmeniť. Vážiť si ostatných okolo seba. Konať dobro a byť empatický. Kontrolovať svoje emócie a vedieť s nimi pracovať. Nebyť zbytočne prchký. Otvárať ľuďom mysle a zamýšľať sa.
​​​​​​​
Zapochybovali ste niekedy o tom, či to bolo dobré rozhodnutie?
     Budem úprimný... Cítil som, že sa mám stať učiteľom. Aj napriek tomu, som o tom veľakrát zapochyboval. Keď som začal študovať, povolanie učiteľ bolo v spoločnosti uznávané a považované za dôležité. Počas môjho štúdia sa to však začalo lámať. V spoločnosti prevládalo klišé: „Kto nevie nič, ide učiť a kto nevie vôbec nič, ide robiť riaditeľa.“  Preto som začal premýšľať nad tým, či nemám ísť do niečoho iného. Zakaždým ma to ale vrátilo naspäť. Aj keď som robil manažéra jazykovej školy, aj keď som študoval vo Francúzsku, vždy som sa k učeniu vrátil.

Čo ste študovali vo Francúzsku?
     V roku 2008 som študoval na Sorbonne súčasné dejiny a medzinárodné vzťahy. Rok nato  som bol  na študijnom pobyte na Université Blaise Pascal Clermont-Ferrand. Tu som bol aj na stáži ako asistent prorektorky pre medzinárodné vzťahy -  mal som na starosti administratívu, organizovanie kultúrnych a iných akcií pre zahraničných študentov, ktorí prišli do Clermontu. Pomáhal som im zorientovať sa v meste, nájsť ubytovanie a nadviazať kontakt s univerzitou.

Kedy ste začali učiť?
     Učiť som začal už v druhom ročníku na vysokej. Učil som francúzštinu v jednej jazykovej škole.  Predtým som pracoval na bežných brigádach. Kosil som, hrabal, ukladal činky podľa váhy, robil som aj pokladníka. Dokonca som bol oficiálny odpisovač plynu. Staršie dámy sa ma báli. Vtedy dávali v správach, aby sa nedali oklamať odpisovačmi plynu, lebo ich okradnú. Doteraz si pamätám na jednu babičku, ktorej som ešte ukázal aj preukaz, aby sa ma nebála. Nakoniec som od nej dostal jabĺčko za to, že som bol milý.

Ako ste sa ocitli na poste učiteľa v jazykovej škole už v druhom ročníku na vysokej škole?
     Moja spolužiačka tam robila na recepcii.  Raz mi zavolala, že hľadajú učiteľa francúzštiny.  Ja som mal vtedy 20 rokov. Ponúkali mi plat 120sk. Pre mňa, ako pre mladého chlapca, to bolo niečo neuveriteľné! Dovtedy som mal tak 25sk alebo 30sk. Povedal som si, že to skúsim. Bol som na pohovore a zobrali ma. Učil som tam právnikov, asistentky, lekárov. Začal som aplikovať to, čo som sa naučil a aj to, ako som to cítil. Mnohí mi vravia, že nemám učiteľstvo naučené, ale prežívam ho srdcom. Už tu som si uvedomil, že musím na sebe pracovať. Učím predsa klientov, ktorí ma platia, lebo si prišli po nejakú službu. Oni chcú niečo na konci vedieť, byť v niečom lepší a ja som povinný, im to zabezpečiť.
​​​​​​​
Čo vám dala táto skúsenosť?
     Vďaka tejto príležitosti  som začal úplne inak vnímať žiaka. Žiaka nevnímam ako niekoho menejcenného. Práve naopak, vnímam ho, ako rovnocenného človeka v diskusii, ktorej cieľom je niekam sa dostať. Môže ma obohatiť svojimi skúsenosťami, poznatkami, ktoré nadobudol vo svojej rodine, vo svojom okolí. Nemám rád, ak kolegovia žiakov zhadzujú – oni nič nevedia, sú takí a onakí... Tých žiakov treba ťahať a dovoliť im, aby boli sami sebou. Keď urobí niečo dobré pochváliť, keď niečo zlé, upozorniť ho a pracovať s chybou. Je potrebné, aby sa žiak nad chybou zamyslel, spracoval ju a prijal za ňu zodpovednosť.

Ako dlho ste učili v jazykových školách?
     Učil som tam do konca štúdia. Samozrejme s prestávkami, keď som bol na študijných pobytoch vo Francúzsku a na rôznych stážach.  Odvtedy som nerobil už nič iné, hlavne som učil. Učil som francúzštinu, neskôr aj angličtinu a dokonca ma vyškolili aj na učenie slovenčiny pre cudzincov. Okrem toho, som pracoval aj na iných miestach a pozíciach. Toto mi dalo znova mnoho nových zručností a skúseností.
​​​​​​​
Na akých iných miestach ste pracovali a kde ste boli na stáži?
      Ešte počas štúdia som bol členom Študentskej rady vysokých škôl SR, kde som sa zameriaval na zahraničné mobility a sociálnu podporu študentov.  Tiež som organizoval Univerzitné hry pre všetky univerzity v Bratislave.

Neskôr, na stáži v Kancelárii NR SR, som vyhľadával a spracovával rôzne podklady pre poslancov v rámci slovenskej a európskej legislatívy. Tvoril som komparatívne a iné analýzy na Oddelení analýz, vzdelávania a parlamentného výskumu NR SR.

     Ako člen pracovnej skupiny ministra školstva, som v rámci neplatenej funkcie posudzoval návrhy predkladané ministerstvom. Tvoril a predkladal som vlastné návrhy na zmeny v oblasti VŠ.

     Keď som sa stal predsedom Pôžičkového fondu pre začínajúcich pedagógov, pripravoval a pripomienkoval som podklady pre správne a transparentné narábanie s verejnými financiami v prospech začínajúcich pedagógov. Pripravoval a schvaľoval som rozpočty a návrhy na marketingovú činnosť riaditeľa.

Po štúdiu ste ostali v súkromnom sektore? Ak áno, prečo?
     Áno, po štúdiu som si založil živnosť. To ma tiež mnoho naučilo, pretože treba behať po úradoch, vybavovať tlačivá, daňové priznania... Preto si myslím, že som pre svojich študentov uveriteľnejší, keď im o niečom rozprávam. Ja som tie veci reálne zažil a mám predstavu o tom, ako fungujú, alebo na koho sa majú nakontaktovať.
     Pre súkromný sektor som sa rozhodol najmä kvôli finančnej otázke. Povedal som si, že učím a mám to dobre zaplatené, čo bolo skvelé.  Neskôr mi však začalo vadiť, že pracujem len s dospelými. S dospelými sa pracuje ťažšie. Je ťažké ich o niečom presvedčiť. Chcel som viac pracovať s deťmi. Pomáhať im pri kreovaní ich osobnosti.
​​​​​​​
Kedy ste prišli do regionálneho školstva?
     V roku 2013. Rok predtým som pôsobil ako riaditeľ jazykovej školy. Chcel som tam zmeniť veľa vecí a prebudovať ju na konkurencieschopnú inštitúciu v bratislavskom regióne. Majiteľov však zaujímali len financie. Nemali záujem zainvestovať do vecí, ktoré som mal podložené. Oni chceli fungovať na starých princípoch.
     Celý ten rok ma tak demotivoval, že som začal hľadať iné možnosti. Našiel som ponuku na 6 hodín dejepisu na základnej škole vo Vištuku. Učenie dejepisu, na ktorý mám tiež aprobáciu, mi chýbalo. Od skočenia univerzity som ho neučil. Povedal som si, že to skúsim.

Aké to bolo učiť v regionálnom školstve?
     Základná škola mi dala veľa. Najskôr som učil 6 hodín dejepisu a neskôr toho pribúdalo. Snažil som sa robiť moje hodiny zábavné a zbúrať predsudok o tom, že dejepis sú len dátumy, roky a udalosti. Možno práve tým, že som bol taký aktívny, som sa nezapáčil vtedajšej riaditeľke, alebo sme sa vzájomne nepochopili. Po roku sme sa rozlúčili.
Po tom, ako sme sa rozlúčili som učil 4 mesiace len v jazykovej škole. V tej som učil aj počas vyučovania na základnej škole. Stále som hľadal aj inú prácu, pretože mi to bolo veľmi ľúto a učenie dejepisu mi chýbalo.
     Znova som našiel ponuku na  6 hodín dejepisu. Tentoraz na strednej priemyselnej škole elektrotechnickej. Čisto chalanskej. Vravím si, že toto je výzva. To bude divočina. Vzal som to. Učil som tam od novembra do júna. Niekedy som o sebe dosť pochyboval, či som v nich mojimi metódami výučby vzbudil záujem o históriu. Či som im ukázal, že je potrebné poznať minulosť pre fungovanie v prítomnosti a vytváranie budúcnosti. Pochybnosti som mal aj preto, lebo to nie je škola veľmi orientovaná na dejepis. Študenti si tam prišli po odborné znalosti.  Pred dvoma rokmi si ma však jeden z nich vyhľadal. Teraz študuje na univerzite v Dánsku a napísal mi, že som ho veľmi inšpiroval a dal mu veľa aj napriek tomu, že som tam učil len necelý rok. Veľmi ma to potešilo. Nemal som na tej škole zo seba dobrý pocit. Po jeho správe som si spätne uvedomil, že som asi nebol až taký zlý, ako som si myslel.

     Vo Vištuku sa, medzičasom, zmenila riaditeľka a dostal som ponuku na plný úväzok aj s kariérovým poradenstvom. Do Vištuka som sa vrátil. Jeden deň v týždni som tam neučil. Počas neho som učil na jazykových školách, tam som učil aj poobede, keď som odučil na základnej škole. Počas základnej školy som začal učiť aj na gymnáziu. Gymnázium je znova iný typ školy. Chcel som nazbierať skúsenosti aj odtiaľ. Toto sa ale nedá vydržať dlho. Je to časovo aj psychicky náročné. Ja som vydržal 5 rokov.

Ako vyzerá vaša výučba?
     Všetky moje skúsenosti a samozrejme aj štúdium mi ukázali, ako vyučovať inak. Musíte poznať triedu, ktorú učíte, na čo reaguje. Nemusíte učiť všetko, ale to podstatné. A čo je to podstatné? To vám nepovie ani Ministerstvo školstva ani riaditeľ, ani kolegovia. Je to na odbornosti učiteľa. On musí vedieť, v akej dobe žije a čo je potrebné, aby odovzdal žiakom. Ako ich zaktivizuje. Vytvoriť v nich záujem a chuť po zmene, ale so všetkým čo k tomu patrí. Prijať zodpovednosť za chyby a mať morálne a etické zásady.
Neťahá vás to späť do súkromného sektora? 
     Do školského súkromného sektora áno. Aj teraz v ňom pôsobím ako zástupca riaditeľa. Do úplne súkromného sektora bez dotyku školstva však nie, ale človek nikdy nevie. Vždy však chcem mať nejaký kontakt so školstvom. Nechcem opustiť učiteľstvo.

Takže podľa vás je lepšie, keď má učiteľ aj inú prax, pred tým než začne učiť?
     Ja si myslím, že áno. Má viac skúseností. Je viac uveriteľnejší pre tie deti. Dokáže sa viac orientovať v tom, čo učí. Dokáže z toho vytiahnuť to dôležité. Skúsenosti mu napovedia, ako svet reálne funguje.
     Pochopí, že žiakom netreba hovoriť „uč sa to, lebo to budeš v živote potrebovať“. To dieťa, keď má okolo 10 rokov si to neuvedomuje, čo je úplne v poriadku na jeho vek. Učiteľ mu má ukázať, kde by sa mu to v živote zišlo. Dokáže tie príklady zosobniť. Samozrejme im nebude hovoriť, že francúzština je jazykom diplomacie. Skôr im pustí francúzsku pieseň alebo ukáže francúzsku počítačovú hru. Ukáže mu rôzne možnosti a to dieťa si samo vyberie, ktorú si zvolí.
     Podľa mňa je veľmi dôležité  mať aj inú skúsenosť. Získať  odstup od školstva a nebrať sa príliš vážne. Potom je aj to správanie voči deťom úplne iné. Nesprávate sa k nim ako k väzňom. Dáte im voľnosť a slobodu, pretože takto v nich budujete sebazodpovednosť. Učiteľ za ne má zodpovednosť, ale nesmie to dohnať až k takému extrému, že sa budú cítiť ako vo väzení. Aj rodičia urobia maximum pre bezpečnosť svojho dieťaťa, ale aj tak sa potkne a spadne. Je ten rodič vinný? Nie je. Takto si bude to dieťa pamätať, síce nepríjemným spôsobom, že si má dávať pozor.

V súkromnom sektore vás nikto nedrží za ručičku. Zamestnávatelia sa dnes sťažujú, že do zamestnania príde človek, ktorý čaká na pokyn. Nepríde sám s novou ideou. Toto plynie zo školstva. Keď sa v škole niečo stane, niektorí učitelia zvalia zodpovednosť na riaditeľa. Ono to ale nie je len riaditeľova zodpovednosť. Je to zodpovednosť všetkých a musia ju prijať. Niektorí učitelia neponúkajú idey na zlepšenie, neprichádzajú s inovatívnymi riešeniami, čo sa týka organizácie školy, všetko čakajú od riaditeľa. Keď nie sú inovatívni a kreatívni oni, nemôžu to naučiť ani svojich žiakov.
      My nemôžeme deti držať v umelom svete. Škola má byť bezpečné miesto, ale má ich naučiť, ako to v reálnom svete funguje. Mať sebadisciplínu, tvoriť, byť samostatný, možno zariskovať a prijať následky. Samozrejme, že sú to deti a musíme ich chrániť. Aj za dverami školy dospelí chránia deti, ale nemôžeme im vytvoriť umelú bublinu. Učiteľovanie pre mňa znamená kreovanie osobnosti. Niekedy treba v žiakovi nabúrať určité stereotypy, aby nad nimi začal premýšľať a prehodnocovať ich.
     Toto mi dal súkromný sektor. Ja učím pre reálny, pestrý a otvorený svet. Otvorený svet s rôznymi národnosťami, s rôznymi typmi ľudí. Nie pre uzavretú komunitu.  Vždy to odporúčam aj praktikantom, aj študentom pedagogiky. Škola to nie sú len vedomosti. Zabúda sa na tú výchovnú zložku, kedy zo žiakov formujeme tolerantného a empatického človeka, pripraveného žiť  život za bránami školy.  

Ďakujem za rozhovor!