Bratislava 24.10.2019 (Skolske.sk)

Ľudské spoločenstvo neustále prechádza rôznymi etapami vývoja, v rámci ktorých dochádza k súboju starého a nového. Aktuálne žijeme v dobe spojenej s informačnými technológiami a nazývanej informačná alebo vedomostná. Zasahuje aj do života detí a ich hier.
 
Rozlúsknuť tvrdý oriešok, ktorý v sebe skrýva otázku, či sú digitálne technológie pre deti škodlivé alebo nie, sa už mnoho rokov pokúša mnoho odborníkov. Niektoré výskumy a štúdie sú zámerne tendenčné a skresľujúce, iné zase objektívne a s výsledkami, ktoré sa opierajú o overiteľné fakty. Zároveň však upozorňujú, že na overenie niektorých hypotéz je potrebných ešte niekoľko rokov, lebo výsledky tendencií sa ukážu až s odstupom času. Podčiarknuté a zrátané, rodič, ktorý chce pre svoje dieťa len to najlepšie, je v tom tak trochu stratený. Aká je správna hračka? Drevená stavebnica, osvedčená už storočia, alebo programovateľný robot, ktorý pomôže dieťaťu orientovať sa v súčasnom svete?

Zlatá stredná cesta

Podľa dvojice odborníkov z Katedry základov a vyučovania informatiky Fakulty matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského v Bratislave prof. RNDr. Ivana Kalaša, PhD., a PaedDr. Milana Moravčíka, PhD., treba deti správnym spôsobom do sveta digitálnych technológií zasväcovať, pretože sú súčasťou nášho života. To však neznamená dať dieťaťu do ruky tablet alebo mobil a vychutnávať si niekoľko minút ticha, pretože drobec je zaujatý nejakým videom.
„Digitálne technológie sú fenomén, ktorý treba primerane integrovať do hry a rozvoja detí,“ tvrdia spomínaní odborníci. „Vhodne zvolené digitálne technológie môžu deťom v predškolskom veku pomôcť spoznávať, objavovať a pôsobiť na svoje okolie napríklad pomocou robotickej hračky, digitálneho mikroskopu, detského digitálneho fotoaparátu, detského mobilného zariadenia na komunikáciu, videokamery, mikrofónu a potom aj počítača a doplňujúcich zariadení – skenera, tlačiarne, projektora a podobne,“ píšu v materiáli Moderné vzdelávanie pre vedomostnú spoločnosť.
Ten je určený pre deti navštevujúce materskú školu, teda od troch rokov. Deti sa však s digitálnymi technológiami stretávajú oveľa skôr.

Záplava podnetov

Psychologička a socioterapeutka Mgr. at Mgr. Viera Lutherová však vidí väčšie nebezpečenstvo v niečom inom: „Súčasné deti sú vystavené mnohým podnetom. Keď však chceme urobiť niečo pre rozvoj ich koncentrácie, je dobré nezaplavovať ich podnetmi, ale nechať ich v izbe iba s pár hračkami. To je najlepší tréning pozornosti. Aby dieťa mohlo rozvíjať svoje talenty, okrem sústredenia potrebuje aj dobré motorické zručnosti a tie sa dajú dobre podporovať hraním sa s vhodnými hračkami.“ S vhodnými, teda vnímavými, čo znamená, že dieťa ich počas hry vníma, registruje ich svojimi zmyslami – hlavnými opornými nástrojmi vnímania a vyhodnocovania sveta v ranom detstve. Blikajúcu obrazovku a na nej pohyblivé obrázky síce vníma zrakom a možno aj sluchom, no to je málo. „Mozog dieťaťa takto získava hromadu dát bez námahy, dokonca nimi môže byť zaplavené, no nezískava žiadnu osobnú skúsenosť. To nie je najlepšia cesta na rozvoj motoriky, zručností, vnímanie sveta a vnímania seba v ňom...“ pochybuje V. Lutherová.

Čo by si vybralo dieťa?

Keby sme výber nechali na dieťa a položili predeň napríklad telefón a interaktívnu hračku Piquipy, zrejme by preskúmalo obe ponúknuté alternatívy a zostalo by pri tej zaujímavejšej. Pri tej, ktorá je mäkká, farebná, má rôzne povrchy, kadečo sa s ňou dá robiť, je jednoducho fascinujúca! Ak to nepreženie sám rodič, určite sa netreba báť, že deti budú prevalcované digitálnymi výdobytkami doby, pretože dobrá hračka bude dieťa vždy fascinovať.

Delí sa o skúsenosti z praxe špecialista na výber edukatívnych a vnímavých hračiek Dominik Rusňák zo siete hračkárstiev TOYETO. „Mnoho hračiek určených pre menšie deti podporuje rozvoj jemnej motoriky. Jemná práca s gombíkmi, skrutkami či rôznym druhom materiálu cibrí ich motoriku úplne iným spôsobom ako pri pohybe prstom po displeji smartfónu či tabletu. Celkovo deti pri hre s hračkami získavajú reálnejší a trvalejší zážitok, oveľa viac rozvíjajú ich predstavivosť a kreativitu, deti sa do hry zapájajú aktívne,“ dodáva D. Rusňák.

Digitálna priepasť

Ako sme však spomínali v úvode, ani dobre zvolené digitálne hračky nie sú zlé. Tu však platí podobné príslovie ako s ohňom, ktorý je dobrý sluha, no zlý pán. Aby rodičia vybrali správnu digitálnu hračku, aby vedeli dieťa pri hre s ňou usmerňovať, aby sa s ním vedeli hrať a, samozrejme, aby sa vedeli spolu s dieťaťom pohybovať vo svete digitálnych technológií, tiež by o ňom mali niečo vedieť. „Azda prvýkrát v histórii sme sa ocitli v situácii, keď majú deti k dispozícii neuveriteľne silnú technológiu a potrebujú od rodičov a svojho okolia pomoc a usmernenie – ale rodičia to zväčša nevedia. Predstavme si takúto analógiu: rodiny by žili v meste plnom áut, ale rodičia by nevedeli, ako majú bezpečne prechádzať cez cestu. Cestám by sa preto radšej vyhýbali a svoje malé deti by nevedeli naučiť, ako bezpečne prejsť na druhú stranu. Ale deti by cez cestu prechádzať chceli a tušili by, že je to rozumné, nevyhnutné a možno i zábavné. Tomuto javu niekedy hovoríme digitálna priepasť,“ vysvetľuje prof. I. Kalaš.
​​​​​​​
Z toho vyplýva, že ak chcú rodičia pre svoje dieťa to najlepšie, tiež by mali byť aspoň čiastočne zasvätení do sveta digitálnych technológií. Alebo to môžu nechať, povedzme, na škôlku, kde sa tieto technológie bezpečne využívajú na hru, učenie a rozvíjanie detí, a doma sa so svojou ratolesťou hrať inak. Lebo či je doba kamenná, alebo digitálna, malý-veľký človek stále potrebuje ku hre „parťáka“ – mamu, otca, súrodenca, starých rodičov alebo kamarátov. S nimi sa učí, ako v hre napredovať, ako zvládnuť prehru aj výhru, ako ovládať svoje prežívanie – všetko zručnosti, ktoré sa dajú naučiť iba v interakciách s inými ľuďmi, lebo nech sú digitálne hračky akokoľvek múdre, toto (zatiaľ) nevedia!