Rozhovor s olympijským víťazom Matejom Tóthom

Foto: Archív  ZŠ sv. Jána Krstiteľa Spišské Vlachy

Spišské Vlachy 23.10.2019 (Skolske.sk)

S Matejom Tóthom sme sa stretli ešte v júni v Poprade na športovom podujatí Športový deň Nadácie Slovenskej sporiteľne. Pri tejto príležitosti sme ho poprosili o rozhovor pre náš školský časopis SRDCE, ktorý vydávame v ZŠ sv. Jána Krstiteľa v Spišských Vlachoch. Položili sme mu zopár otázok, na ktoré nám ochotne odpovedal.

V čom vidíte význam takýchto aktivít a podujatí, aké sa tu dnes konajú?
                                                       
Je to fantastická príležitosť, ako spopularizovať šport a hlavne ako ukázať deťom, že šport je zábavný, aj keď je to súťaž. Deti by nemali mať stres, ale naopak, mali by sa pri športe zabávať.
 
V roku 2017 ste spustili projekt ŠPORTOVÁ  AKADÉMIA  MATEJA  TÓTHA. Aký ohlas máte u detí či u ich rodičov? Vidíte u nich záujem o šport ako taký a samozrejme, o chodzu?                                  
Vidíme obrovský záujem. Podarilo sa nám to tak rozhýbať, že v nej trénuje takmer 2000 detí v takmer 100 tréningových skupinách po celom Slovensku. Máme vyškolených 100 trénerov a deti sa na tréningy tešia. Vidno, že záujem u detí rastie, keď vidia svojich spolužiakov, ako radi chodia na tréningy, tak sa chcú pridať. Taktiež vidno záujem aj u rodičov.
 
Venovali ste sa aj Vy v detstve športovým súťažiam a aktivitám?

Jasné, rád som chodil na súťaže. Na 1. stupni základnej školy som sa až tak veľmi nezapájal, ale na 2. stupni som začal už tak serióznejšie trénovať v atletike. Vždy nás to bavilo, nemusela to byť až taká veľká akcia ako táto, ale aj na telesnej výchove sme mali radi takéto štafetové aktivity.
 
Ako si spomínate na Vaše hodiny telesnej výchovy?          
                            
Mal som rád telesnú, bol to môj najobľúbenejší predmet. Len v dobrom si spomínam na tieto hodiny. Keď som bol tretiak – štvrták, začal som si uvedomovať, že ma ten šport naozaj baví. Začal som to brať ako prípravu na športovú kariéru, hoci som vtedy ešte nevedel, že to bude až v takejto miere.
 
Ako by vyzerala hodina telesnej výchovy, ktorú by učil Matej Tóth?

Asi veľmi podobne ako tréning v našej akadémii. Dbal by som určite na kvalitu pohybu. Aby sa deti naučili správne behať, skákať. Ale aj to sa dá robiť zábavným spôsobom. Obsahom by boli hry, súťaže, štafety, aby si žiaci ani neuvedomovali, že sa niečo nové učia.
 
Mali ste nejaký vzor? Ak áno, kto ním bol?    
                                              
Určite som mal vzory. Veď niečo vás musí motivovať. Ale rýchla chôdza je špecifický šport, ktorý nie je až taký populárny ako futbal alebo hokej. Môj prvý vzor bol olympijský víťaz Jozef Pribilinec, ktorý vyhral olympiádu v roku 1988. Mal som vtedy len päť rokov, ale tréner nám púšťal na kazetách, ako vchádzal do cieľa. Tá hudba, ktorá tam hrala, mi dodnes znie v ušiach.
 
Koľko kilometrov prechodíte počas denného tréningu?     
                  
Je to rôzne. Lebo nemôžete trénovať stále to isté a nemôžete stále trénovať veľa, treba si aj oddýchnuť. Ako oddych beriem takých 10 – 12 kilometrov, niekedy nachodím aj 50 kilometrov. Bežný priemer je tak okolo 20 kilometrov denne.


Koľko topánok dokážete „zodrať“ za bežnú sezónu?       
             
Bežne je to okolo takých 10 párov a  za celý život je to okolo 200 párov tenisiek, ktoré som zničil.
 
Vaša disciplína je veľmi náročná a trvá celé hodiny, kým sa dopracujete k úspechu. Nezávidíte niekedy šprintérom?

Určite nie. Mňa vytrvalosť baví oveľa viac. Aj na trati, ale aj pred televízorom. Keď vidím taktické manévre, schopnosť rozmýšľať počas pretekov, tak je to pre mňa zaujímavejšie, ako výstrel a beh vo svojej dráhe (aj keď rád si pozriem aj to). Navyše príprava na 10 sekundový výkon je často rovnako dlhá ako naša na takmer štvorhodinový.
 
Máte nejaký recept na to, aby vám sily vystačili až do konca?  
                    
Nemám žiadny recept, nedá sa to naučiť, nie je to matematika alebo nejaká poučka, je to viac-menej o tom, čo vás baví a napĺňa.
 
Čo je podľa Vás dôležitejšie na dosiahnutie športového úspechu: talent alebo tréning?

Jednoznačne tréning. Talent je len určitý predpoklad, ktorý vám pomáha robiť niektoré veci ľahšie. Ale poctivým tréningom dokážete aj najväčší talent dohnať a predbehnúť.
 
Modlíte sa aj za víťazstvo v športe? 
                                          
Nemodlím sa za víťazstvo. Modlím sa za to, aby moja rodina bola šťastná, za to, aby sme boli zdraví, ďakujem Bohu, že robím to, čo ma baví. Vždy, keď príde nepríjemná udalosť, napr. keď deti ochorejú a keď sa niečo skomplikuje, tak je určite aj za čo prosiť.
 
Aké je vaše najväčšie víťazstvo?          
                                                   
 Je to široká otázka, na ktorú by som vedel odpovedať aj na jednu knihu. Tým najcennejším športovým je určite výhra na  Olympijských hrách, keď som sa stal olympijským víťazom. Ale už som spomínal, že šport nie je všetko, že to je len nejaký prostriedok. Pre mňa najväčším víťazstvom je, že si môžem večer spokojne ľahnúť a povedať si, že ten deň bol skvelý. Ďakujem Pánu Bohu za to, že si môžem užívať život, že sa snažíme s manželkou vychovať zdravé, šťastné, spokojné a slušné deti.
 
Aké myšlienky Vám prechádzali hlavou, keď ste na olympiáde  prichádzali do cieľa? Na čo ste vtedy mysleli?    
                                
Bol to úžasný pocit. Človek ide a snaží sa. Mne to trvalo 20 rokov, vlastne od 13 rokov, až po 33 ročného olympijského víťaza.  Keď sa snažíte a potom príde víťazstvo a s ňou radosť, šťastie, ale aj úľava. Veď všetci očakávali víťazstvo, lebo som bol majster sveta. Zaslúžilo sa o to  veľa ľudí. Ďakujem Pánu Bohu, že mi dal toľko síl aj toľko ľudí okolo, ktorí mi pomáhali sa pripraviť. Bol to úžasný pocit.
 
Aké máte ciele v najbližších rokoch, či už osobné alebo profesijné?     

Neviem, ja som už na sklonku svojej kariéry, budem ďalej športovať. Chcel by som ešte vydržať do olympiády v Tokiu, dovtedy máme ešte MS v Dauhe, čiže to sú tie také moje dva hlavné ciele v športovej kariére.
 
Chcete aj Vaše deti viesť k športu? 
                                         
Samozrejme, vediem svoje deti k športu. Netvrdím, že z nich takisto vyrastú olympijskí víťazi, ale chcem a budem ich podporovať v tom, čo ich baví. Mladšia dcéra chodila do akadémie Mateja Tótha 2 roky, ale teraz sa rozhodla, že bude hrať basketbal. Možno ju bude baviť niečo iné, len nechcem, aby moje deti sedávali pred tabletom a pred televízorom. Chcem, aby sa hýbali.
 
Keď máte povinnosti v meste – vybavovačky na úradoch a pod. Chodíte autom, MHD alebo pešo?

Záleží od okolností. Auto využívam často kvôli rýchlosti a hlavne keď musím pendlovať medzi vzdialenejšími miestami. Ale keď je pekné počasie, využívam veľa bicykel a keď tých povinností nie je veľa, tak využijem aj svoje nohy.
 
Čo by ste chceli odkázať čitateľom časopisu SRDCE?
            
Predovšetkým to, aby ten svoj život prežívali s radosťou. Nie každý môže byť vrcholový športovec, nie každý môže byť olympijský víťaz, dokonca nie každého šport baví, ale každý sa môže hýbať, robiť niečo pre svoje zdravie. Stačí, že sa prejdete do školy na bicykli, že sa idete von s kamarátmi hrať. Hlavne robte to, čo vás baví a napĺňa. Užívajte si život, buďte šťastné deti a ďakujte za to, čo máte.
 
Ďakujeme za rozhovor!
 
Timea Kicková (IX. tr.), Aneta Salanciová (VII. A), Aneta Škotková (VII. A), Zuzana Blaščáková (VI. B) a Adam Baloga (V. tr.)
redaktori školského časopisu SRDCE
ZŠ sv. Jána Krstiteľa Spišské Vlachy