November 1989 - 2019

Foto: text

Bratislava 16.10.2019 (Skolske.sk)

Po ukončení štúdia na Matematicko-fyzikálnej fakulte v Bratislave v júni 1989 som sa so snúbenicou Evkou presťahoval do Bojníc a od 15. augusta začal pracovať ako asistent vo výskumnom ústave USIP v Prievidzi. Od októbra 1989 do júna 1990 som bol na povinnej vojenskej službe, v Tachove, Česká republika. Matka, bývalá redaktorka a korektorka mnohých rozprávkových a iných autorských kníh robila v novinovom stánku, otec bol vtedy zamestnaný v Slovenskej knihe, š. p., ako vedúci predajne v Pukanci. Popri tomto zamestnaní robil kantora, organistu v miestnom evanjelickom zbore, záhradkárčil, choval drobné zvieratá, pestoval zeleninu a ovocie, vyrábal víno, nakladal kapustu, robil klobásy, zbieral a sušil huby do vianočnej kapustnice. A ešte, hoci už mal veľké problémy  so zrakom (v päťdesiatke oslepol na jedno oko), veľa študoval a čítal slovenskú a českú literatúru, aj samizdatovú, písal svoje eseje, postrehy, hlavolamy, horoskopy, fejtóny, besednice, lenže do šuflíka. Jeho texty publikoval iba Ludvík Vaculík v Prahe a chlapci z Bratislavy (Fragment K), v roku 1988 mu vyšla kniha, vo Švajčiarsku. Rutinne ho v práci a doma navštevovali eštebáci z Levíc, evidovali ho ako nepriateľskú osobu a viedli jeho spis, ktorý bol založený ešte v Martine, krátko po šesťdesiatom ôsmom.

V rokoch 1968 – 1971 urobil totiž mladý šéfredaktor Matičného čítania v Matici slovenskej v Martine Ivan Kadlečík z pohľadu Československej socialistickej republiky zásadné chyby, stratil dôveru zamestnávateľa, strany, štátu i spisovateľskej organizácie a bol zovšadiaľ vylúčený a zatratený. Ponúkané príležitosti na sebakritiku, popretie svojich názorov tvrdohlavo  nevyužil, naopak – prehĺbil svoje priateľstvá s českými a slovenskými disidentami. Býbali sme v Martine, otec bol na materskej dovolenke a tak, aby to nikto nevedel, mu pomáhali kamaráti, privyrábal si publikovaním pod cudzími menami. Finančnými platbami ho tajne podporoval aj bývalý matičiar, národný umelec Karel Plicka, ktorý mu zveril na spracovanie svoje nahrávky slovenského ľudového rozprávkara zo Šumavy, presťahovalca z Rumunska.

Ako syn z rodiny nepriateľa štátu som nemal šance na ľahkú vojnu, jednoročnú povinnú vojenskú službu napríklad ako učiteľ matematiky niekde v strednej vojenskej škole. Bol som pridelený do tankového pluku v česko-nemeckom pohraničí. Vojakmi tu boli slovenskí Maďari, Cigáni, chlapci s nepriaznivým posudkom a pôvodom. Vďaka bývalému spoužiakovi z Matfyzu v Bratislave som však po jeho odchode do civilu získal miesto asitenta veliteľa pluku a správca databáz na štábe. Varil som a roznášal kávu dôstojníkom, poliveal knvety a narábal som s ATARi ST 520, programoval v Basicu. 
Zmeny po revolúcii v novembri 1989 ma zastihli na celkom dobrom miestečku na štábe vo vojenskom útvare v Tachove a moja situácia sa potom ešte zlepšila. Vedenie útvaru vedelo alebo si vykonštruovalo z kádrových materiálov o mojom pôvode z rodiny nepriateľskej osoby štátu. Potom, kedy sa na vojne súdruh zmenil na pána, kontráši zmizli a dôstojníci prisahali vernosť novému prezidentovi, bol som dvakrát narýchlo povýšený, zo slobodníka na čatára. Možno ma považovali akosi za Havlovho človeka a mysleli si, že si prilepšia, ak mi trochu pomôžu. Pritom som sa s kniežaťom Václavom nepoznal a ani nikdy nestretol, iba sme sa tesne minuli v apríli v roku 1988, keď mal prísť a neprišiel na pamätnú stretávku intelektuálov a disidentov do Pukanca. Vo vojenskom útvare sme vtedy, v novembri 1989 nemali dostatok informácií, čo sa deje a ani sme veľmi nemali priestor na revolúciu. Pamätám si iba, že raz sme jednotne v rámci útvaru odmietli stravu, ja som sa aj tak stravoval v dôstojníckej jedálni. A v prvých dňoch Novembra agitovali kontrarevolucionári, proti Havlovi a jeho ľuďom, rozvešiavali palgáty Kto je Havel? ale tieto ich aktivity rýchlo zanikli.
Z vojny som sa vrátil v júni 1990 a v zmenenej spoločenskej situácii som začal uvažovať  o role učiteľa. Matematiku som vedel veľmi dobre a na Strednej ekonomickej škole bývalý riaditeľ, komunista, matematikár, odišiel do invalidného dôchodku. Vzal som to miesto, dorobil som si na Matfyze doplnkové pedagogické minimum, učil som matematiku a informatiku niekoľko rokov, od roku 1999 som vedúcim pedagogickým zamestnancom, zástupcom riaditeľa a v júni 2019 som biol vymenovaný za riaditeľa Obchodnej akadémie v Prievidzi. Ako by sa vyvíjal môj osud a moja kariéra bez Novembra 1989, čo by som bol a kde by som bol dnes, to si naozaj neviem predstaviť.
Môj otec, Ivan Kadlečík, spisovateľ, bol po Novembri 1989 ocenený mnohými titulmi a cenami. Vyšlo mu asi tridsať diel, získal ocenenia vďaka svojej práci, tvorbe, súbornému dielu, svojmu postoju, charakteru a odkazu nasledovníkom. Bol právom zaradený do galérie eliy národa, urobili s ním množstvo reportáží a relácií, oceňujú ho a prirovnávajú ku osobnostiam rozmeru Jána Langoša, Eduarda Stoeckela, Václava  Havla, Dominika Tatarku, Ľudovíta Štúra, Milana Rastislava Štefánika...
 
Ivan Kadlečík (1966)