Od narodenia ruského romantika Lermontova uplynulo 205 rokov
Svojim dielom výrazne zasiahol aj do vývoja ruskej prózy.
Bratislava 15.10.2019 (TASR)
Najväčšie diela mnohých literárnych velikánov vyšli až po ich smrti. Platí to i v prípade ruského romantického básnika a dramatika Michaila Jurijeviča Lermontova. Presnejšie sa to týka jeho vrcholného diela – veršovanej tragédie Maškaráda (1836), s ktorou boli cenzori nespokojní až do tej miery, že ju počas svojho života musel mladý dramatik trikrát prerábať. V utorok 15. októbra uplynie 205 rokov od narodenia Lermontova, ktorý svojim dielom výrazne zasiahol aj do vývoja ruskej prózy.
Michail Jurijevič Lermontov sa narodil 15. októbra 1814 v Moskve. O rok sa rodina i so starou matkou presťahovala do Penzskej gubernie do neveľkého sídla Tarchany (dnes Lermontov), kde Lermontov prežil svoje detstvo. Jeho matka umrela tri roky po jeho narodení na tuberkulózu. Jeho otec Jurij Petrovič Lermontov bol chudobný vojenský dôstojník a po smrti svojej manželky zveril svojho syna do výchovy jeho bohatej babičke. V novom dome sa Michail stal ohniskom hádok medzi babičkou a otcom, ktorého nakoniec babička vylúčila z výchovy malého Michaila.
Mladý Lermontov so starou matkou viackrát navštívil klimatické kúpele na Kaukaze, pretože bol chorľavý a trpel tuberkulózou. Táto choroba mala neskôr vplyv na celý jeho charakter. Pri tretej návšteve kúpeľov v roku 1825 sa prvý raz zaľúbil. Podľa denníkového záznamu z júla 1830 pokladal túto lásku za ozajstnú.
Keď mal štrnásť rokov, nastúpil do moskovskej internátnej školy pre deti bohatých aristokratov. Venoval sa hudbe a umeniu. Najobľúbenejším básnikom a neskôr i vzorom sa mu stal Alexander Sergejevič Puškin. Potom študoval na Moskovskej univerzite. Tam sa venoval najmä etike, politológii a neskôr aj literatúre. Kvôli porušeniu disciplíny bol Lermontov v roku 1832 vylúčený z univerzity a odišiel do Petrohradu. V roku 1834 tu absolvoval vojenskú školu a bola mu udelená najnižšia dôstojnícka hodnosť. Zároveň bol povolaný do regimentu husárov cárskej stráže.
Po smrti Alexandra Sergejeviča Puškina (1837) napísal Lermontov elégiu Na smrť Puškinovu, ktorá pobúrila aj samotného cára Mikuláša I. Lermontova zatkli a poslali ho do exilu na Kaukaz, odkiaľ sa mu však vďaka konexiám jeho starej mamy podarilo vrátiť do Petrohradu.
V rokoch 1838 až 1840 napísal rad príbehov zhromaždených pod názvom Hrdina našich čias. Dielo patrí do kánonu klasickej ruskej literatúry 19. storočia a je zároveň považované za prvý ruský psychologický román. Skladá sa z piatich oddelených príbehov, ktoré spája ich hlavný hrdina Grigorij Pečorin, ktorý je mladý, inteligentný, ale napriek tomu sa cíti zbytočný - vznikol tak literárny typ tzv. "zbytočného človeka".
Prvé preklady Lermontovovho diela na Slovensku vznikli približne v 70. rokoch 19. storočia, v tomto čase Bohuš Nosák-Nezabudov (1818-1877), patriaci k štúrovskej generácii preložil okrem Lermontovových básní aj dve novely z románu Hrdina našich čias – Tamaň a Kontesa Mary. Uverejnil ich na stránkach časopisu Orol ako fejtóny.
Prvý slovenský preklad kompletného románu Hrdina našich čias vyšiel až v roku 1934, neskôr v rokoch 1946 a 1958. Román sa stal významným inšpiračným zdrojom pre slovenských spisovateľov 19. a aj 20. storočia. V roku 1866 Viliam Pauliny-Tóth vydal Kyčinu, dielo s kaukazskou tematikou. Ľudmilu Podjavorinskú oslovil lermontovovský hrdina natoľko, že to podnietilo vznik jej veršovaných poviedok Po bále (1903) a Na bále (1909). Neskôr sa k nemu vrátil Janko Jesenský vo svojej lyricko-epickej básnickej skladbe Náš hrdina (1944). Najvýraznejšie typologické súvislosti s lermontovovským hrdinom však badať v novele Jána Hrušovského Muž s protézou (1925).
Z mnohých diel Lermontova je okrem Maškarády potrebné spomenúť ešte aj jeho veršovanú epiku Novic (1840), Pieseň o Ivanovi Vasiljevičovi, mladom gardistovi a smelom kupcovi Kalašnikovovi, či prozaickú prvotinu Vadim (1832-1834).
Do druhého exilu sa Lermontov dostal nie kvôli svojmu rebelskému postoju voči štátnej správe a spoločenským pomerom, ale pre súboj so synom francúzskeho veľvyslanca v Rusku.
Napriek úspešným dielam Lermontovovi stále najviac bránila v tvorbe neustála aktívna vojenská služba. Začal predstierať chorobu, aby sa dostal do kúpeľov v Piatigorsku. Počas jedného spoločenského večera utrúsil na adresu dlhoročného rodinného priateľa majora Martynova nemiestne poznámky. Dotknutý major ho vyzval na súboj. Mladý Lermontov zraneniam zo súboja podľahol 27. júla 1841 ako 26-ročný. Pochovali ho v Piatigorsku.
Zdroj: Svetová literatúra na dlani (Príroda, 1998)