Originálny spisovateľ Alfonz Bednár sa narodil pred 105 rokmi
Patril k najoriginálnejším prozaikom druhej polovice 20. storočia.
Bratislava 13.10.2019 (TASSR)
Rečotechna vtedy už neexistovala, už bola zrušená, preto som nariadil všetkým jej odštepným závodom, aby ošúchané slovo "samozrejmosť" zrušili a aby zaviedli nové slovo, sväté slovo "portvišnosť", "portvišný", a tak ďalej, a tak ďalej... Veta, ktorá by sa hodila k avantgardnému či surrealistickému autorovi, pochádza z románu Za hrsť drobných III. Alfonza Bednára. Hoci je spisovateľ často zaškatuľkovaný ako tvorca románu Sklený vrch reflektujúceho tému Slovenského národného povstania, patril k najoriginálnejším prozaikom druhej polovice 20. storočia. Podľa jeho predlohy vznikol aj kultový slovenský film Slnko v sieti. V nedeľu 13. októbra uplynie 105 rokov od jeho narodenia.
Alfonz Bednár sa narodil 13. októbra 1914 (niektoré zdroje uvádzajú 19. október) v Rožnovej Neporadzi (teraz Neporadza). Vysokoškolské štúdiá absolvoval na Filozofickej fakulte v Prahe (1934 – 1938) a v Bratislave (1938 – 1940). Pôsobil ako stredoškolský profesor v Liptovskom Mikuláši a Bardejove. Po roku 1945 pracoval na Povereníctve informácií v Bratislave, bol lektorom vydavateľstva Pravda a redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Od roku 1960 takmer dvadsať rokov pôsobil ako dramaturg a scenárista v Československom filme v Bratislave.
Do literatúry vstúpil Alfonz Bednár zbierkami pre deti Strom (1949), Márne chúťky na pochúťky (1950), no predovšetkým románom Sklený vrch (1954), ktorý reflektuje tému SNP z vtedy neobvyklého uhla pohľadu. Spisovateľ Anton Baláž o tomto diele napísal: "Bednár dovtedy striktne spoločensky determinovaného hrdinu nahradil hrdinom s individuálnym a navyše tragickým osudom. Román získal nezvyčajný čitateľský ohlas nielen vďaka Bednárovej autorskej odvahe, ale aj preto, lebo prišiel s novými výstavbovými prostriedkami do slovenskej prózy: sujet s 'tajomstvom', striedanie niekoľkých časových rovín, intímna denníková forma záznamov, vynikajúce rozprávačstvo a suverénne ovládanie rozmanitých rozprávačských techník a postupov modernej, najmä anglosaskej prózy."
Bednár zobrazil temné, pudové stránky v človeku. Na výčitky, ktoré mu adresovali, odpovedal slovami: "Neviem o takej dejinnej udalosti, ktorú by nesprevádzala špina, krv a des a z ktorej by sa človek nevymaňoval za nesmiernych útrap, veľmi namáhavo a veľmi pomaly k tomu, aby bol hoden byť nazývaný človekom."
Tematiku SNP Bednár rozvíja aj v novelách Hodiny a minúty (1956) a Cudzí (1960). Román Hromový zub (1964) mal byť prvou časťou románového cyklu Role. Jeho pokračovanie Deravý dukát, po zásahu cenzúry vyšlo až po autorovej smrti v roku 1992 ako súčasť cyklu Role I-IV.
V druhej polovici 60. rokov 20. storočia sa Bednár začal orientovať na súčasnosť, čoho príkladom je humoristicko-kritický román Balkón bol privysoko (1968).
Groteskno-parodický obraz súčasnej spoločnosti s prvkami absurdity a čierneho humoru podal v trilógii Za hrsť drobných I.-III. (1970, 1974, 1981), ktorej rozprávačom je pes Filip. Metafora "rozvojovej planéty Tryfé", na ktorej sa Filip ocitne ako vládca po opustení pozemského života, bola výstižným vyobrazením totalitného systému – natoľko sofistikovaným, že román vôbec mohol vyjsť:
"Musím vám pripomenúť, kolegovia moji, že keď som na planéte Tryfé musel (musel?, nemusel), slovom, keď som tam zlikvidoval Tryfémaniek vyše dvoch miliárd, k tomu i dosť Tryfémanov, nechal som nažive len tie peknejšie, to je samozrejmé." "A čo deti? Chlapci? Dievčatá? Deti som nelikvidoval, to našinec nerobí - to len kde-tu na Zemi robia ľudia, likvidujú ich hladom i zbraňou. Deti som vyhnal, dalo by sa povedať, k dospelosti, v momente z nich vyrástli chlapi a ženy a potom som s nimi naložil ako s dospelými."
K neskorším autorovým prózam patria romány Ako sme sušili bielizeň (1985), Výpoveď (1986), Ad revidendum gemini (1988) a Osamelý havran (1989). Posmrtne mu vyšiel románom Veniec na tanieri (1993). Jeho dcéra Katarína vydala šesť rokov po otcovej smrti knihu Z rozhovorov, ktorá má autobiografickú hodnotu.
Alfonz Bednár prekladal britských a amerických spisovateľov. Je autorom viacerých televíznych a filmových scenárov, z ktorých najznámejší je film Slnko v sieti (1962), ktorý nakrútil režisér Štefan Uher, podobne ako snímky Organ (1963) a Tri dcéry (1966). Tieto diela stáli pri zrode moderného slovenského filmu na začiatku 60. rokov 20. storočia. Bednár je tiež autorom televíznej inscenácie Ráno pod mesiacom (Miloslav Luther, 1980) a scenára divácky úspešného televízneho seriálu Moje kone vrané (Štefan Uher, 1980).
Alfonz Bednár zomrel 9. novembra 1989 v Bratislave. Britský literárny vedec Alfred Thomas o ňom napísal: "V slovenskej a českej literatúre zriedka nájdeme také sebaisté narábanie s materiálom imaginácie a takú lyricko-epickú šírku. Práve autorova schopnosť zjednotiť rôzne tvorivé postupy tvoria rámec jeho videnia sveta v celej jeho filozofickej zložitosti."