Abeceda ekonomiky – ciele hospodárskej politiky 

Foto: Pixabay

Bratislava 02.10.2019 (Skolske.sk)

      Budovanie vyspelej trhovej ekonomiky je reálne len vtedy, keď je spoločnosť postavená na princípe trvalých spoločenských hodnôt. O obsahu tohto princípu by sa mali dohovoriť všetci členovia spoločnosti, rôzne skupiny obyvateľstva. Niekedy to nie len otázkou zákonov, ale aj nepísaných pravidiel. 
      Štát môže mať nasledovné tri okruhy cieľov hospodárskej politiky: na najnižšej priečke sú tradičné ekonomické ciele, za nimi nasledujú tradične spoločenské ciele a hodnoty. Na najvyššom mieste je maximalizácia spoločenského blahobytu.
      Pojem spoločenský blahobyt je odvodený od slovného spojenia štát blahobytu. Je to koncepcia presadzujúca aktívne zásahy štátu do národného hospodárstva a sociálneho života spoločnosti, teda aby sa zabezpečil všeobecný blahobyt.  
      Začiatky štátu blahobytu boli v Bismarckovom sociálnom zákonodarstve v 19. storočí. Otto Eduard Leopold von Bismarck-Schönhausen bol zakladateľom moderného zjednoteného Nemecka.
Najväčší rozvoj dosiahol štát blahobytu v Európe po druhej svetovej vojne. Od ropnej krízy v 70. rokoch badať celosvetový ústup od štátu blahobytu resp. sa znižuje miera zásahov štátu. Za prototyp štátu blahobytu sa považuje Švédsko. Každá spoločnosť chce zvýšiť blahobyt obyvateľstva. Prinajmenej to tak deklarujú politici. Problémom zostáva, čo si pod týmto pojmom predstavovať.
      Taliansky sociológ, ekonóm Vilfredo Pareto (1848 – 1923) hlásal, že kvalita spoločnosti stúpa len vtedy, keď sa v spoločnosti uskutočnia také zmeny, ktoré sú výhodné pre všetkých členov spoločnosti. Spoločenský blahobyt je najčastejšie definovaný ako súčet blahobytu všetkých jedincov. Tento blahobyt sa maximalizuje, ak blahobyt jedného nemôže byť zvýšený bez toho, aby sa zároveň neznížil blahobyt druhého.