Ale fakt treba už čosi v tom školstve robiť

Foto: TASR

K tomuto článku ma podnietil mail, ktorý som pred časom dostala. Bývalý novinár mi napísal:

      Príjemný večer, pani učiteľka, posielam Vám svoj postreh ako námet na jazykovú úvahu.

      ​​​​​​​Určite to nezačal náš Janko Slota, akurát v jeho emocionálnom, alkoholovom podaní jeho legendárna veta „Nasadneme do tankoch a pôjdeme na Budapešť“ akosi viac zarezonovala v slovenskej verejnosti a ešte stále vytŕča spomedzi ostatných prehreškoch našich nielen politikoch, ktoré si odvtedy akosi viac všímam.
Áno, čítate dobre. Neviem, či ste si to všimli, no mne sa zdá, a dosť mi to prekáža, že nielen obyčajní ľudia, ale aj moderátori, politici či iné významné osobnosti „na výslní“ sa v poslednom čase, hlavne vo svojich verbálnych prejavov v médiách, dopúšťajú istých gramatických prešľapoch. Nedá sa jednoznačne povedať, že by išlo o neznalosť. Ide skôr o nesústredenosť pri vyjadrovaní sa na mikrofón či pred kamerou.  Alebo o niečo iné…? Ako tvrdím, neplatí to len o našich politikov, ale aj o iných účastníkov mediálnych debát. Okrem priameho použitia v texte uvediem aj niekoľko ďalších príkladoch: „ Hovorí sa o našich športovcov., Ocenili popredných hercoch., Pozval som svojich najlepších priateľoch., Na úspešných podnikateľov stojí smer nášho vývoja.“
Nebudem to tu odborne gramaticky rozoberať, lebo už určite viete, čo mám na mysli. Vravím, je to gramatický problém, ale nešlo mi o jeho rozoberanie z hľadiska spisovnosti, ale len  o upozornenie na nový fenomén v našich médiách. Samozrejme, v elektronických, lebo v printových je predpoklad, že si to autor príspevku po sebe prečíta.
                                                                       Srdečne zdraví RN

Keď som pisateľovi odpovedala, že  viem, o čom hovorí, že tento jav som  aj ja zaregistrovala, a to aj v printových a internetových novinách, dostala som odpoveď :
„No zbohom! To s tým treba začať čosi robiť. Ale keď sa nad tým  všetkým zamyslím, potom, a to sa Vás vôbec nechcem dotknúť, je to asi aj výsledok práce učiteľov. Viem, o tom by sme mohli dlho diskutovať, veď doma mám učiteľku, našťastie už bývalú... Ale fakt treba už čosi v tom školstve robiť! A nie čosi, ale naozaj niečo zmysluplné!“

A sme doma.  Lepšie povedané, v škole. Lebo je celkom prirodzené, že za chyby a nedostatky vo vedomostiach  obviňujeme  školu a učiteľa.  Veď koho viniť za to, že maturant nevie gramatiku, že študent žurnalistiky napíše: Okrem úplne nových snímkoch sa totiž môžeme tešiť na mnohé pokračovania úspešných filmových hitoch ? A na inom mieste zas: Jeden noci, keď mladí pár už spal, vtrhli do domu vyznávači satanského kultu a mladí pár brutálne napadli a zabili. Koho viniť za to, že  novinári neovládajú spisovný jazyk a my potom v ich textoch čítame, že sa hovorilo o napätých vzťahov alebo husy , krvy, ragbysti či krasokorčuliarista?

Koho teda viniť?

Túto otázku som položila šéfredaktorovi časopisu Rodina a škola, budúcej učiteľke slovenčiny, psychologičke z centra pedagogicko-psychologickej poradne , vysokoškoláčke a  absolventke žurnalistiky.

A tu sú odpovede:

Ľubomír Pajtinka, bývalý učiteľ,  dnes spisovateľ a šéfredaktor mesačníka Rodina a škola:

Odpoveď nie je jednoduchá, aj keď by mohol niekto v prvom momente reagovať slovami – nevedia gramatiku, lebo sa ju nenaučili...
Keď sa Samuela Štúra, Ľudovítovho otca a súčasne jeho učiteľa pýtali, ku ktorým hlavným hodnotám vychovával svojich žiakov i deti, prezradil, že predovšetkým k vytrvalosti v každom smere, k trpezlivosti, húževnatosti a cieľavedomosti. To je možno tajomstvo úspechu dobrých učiteľov, múdrych rodičov i úspešných žiakov a detí aj dnes. Svet bol a je aj dnes založený na dôležitých hodnotách a cieľoch. Vec výchovy je vecou mimoriadne zložitou a náročnou. Dnešný svet a dnešná škola žijú v dobe veľkých dostihov s časom. Ten nám akosi chýba v učiteľskej práci, ale chýba aj rodičom pri výchove detí, aby deti dostali do života takú hodnotovú výbavu, s ktorou budú úspešní a prospešní celej spoločnosti. Žiaľ, model financovania nášho školstva núti školy znižovať latku náročnosti, lebo s každým žiakom, ktorému nedovolíte pre slabé výsledky pokračovať v štúdiu, sa vám zníži objem finančných prostriedkov pre chod školy a aj výplaty učiteľov. Nuž tak radšej mnohí prižmurujú oči a púšťajú z ročníka do ročníka a potom aj do života slabo pripravených absolventov, teda aj absolventov žurnalistiky a, samozrejme, aj mnohých iných odborov. Potom sa bežne stretávame s tým, že pisateľ článkov nevie gramatiku, pri oprave múra s tým, že vám o pár týždňov spadne, pri oprave auta, že sa vám zasa rýchlo pokazí práve tam, kde bolo opravované, že vás na nejakom úrade, kde sú k tomu povolaní, nevedia informovať o veciach, za ktoré zodpovedajú... Trpezlivosť pri štúdiu, vytrvalosť v práci, húževnatosť vtedy, keď sa nám už nechce, cieľavedomosť, keď myslíme na svoj úspech, i to, že ideme so svojou kožou na trh a tam sa prezentujeme, sú mimoriadne dôležitými atribútmi. A pridal by som ešte jeden – spomenúť si na to, že jestvuje aj inštitút „hanby“ za to, ak niečo urobím nekvalitne, nepoctivo a zle. Nech už ide o profesiu učiteľa, novinára, ministra, či politika...

Ema Kušnierová, budúca učiteľka slovenčiny:

Občas sa stane aj mne, že si nedávam pozor na spisovnosť alebo správne tvary slov, ale to všetko iba vtedy, keď je mozog inde ako ústa. Aj to sa snažím ihneď opraviť. Že to však niekto dokáže napísať, je hanba. A ešte k tomu aj človek z fachu. Za nedostatky vo vedomostiach sa nedá viniť len jeden človek, pretože naše vzdelanie ovplyvňuje mnoho faktorov. Áno, priznávam, na prvom mieste je učiteľ. Neviem to však objektívne zhodnotiť. Ja som mala na učiteľov šťastie, ale čo počúvam od mojich rovesníkov, musím povedať, že nie je to všade pravidlom. Lenže učiteľov netreba viniť za všetko, učiteľ môže byť akokoľvek dobrý, vždy sa nájdu žiaci, s ktorými sa nedá pohnúť. Preto je dôležitá výchova v rodine, no a najdôležitejší je prístup žiakov k vzdelaniu. U mnohých však prevláda nezáujem o štúdium, o čítanie kníh, lenivosť a snaha všetko si zjednodušiť. Vezmite si napríklad také podčiarkovanie zle napísaných slov vo worde, aj to povzbudzuje žiakov neučiť sa pravopis.

Lucia Rošteková, psychologička:

Skôr sa prikláňam k možnosti, že ide o nepozornosť, nesústredenosť spomínaných moderátorov, politikov, ako to povedať gramaticky správne, ale zameranie sa na obsah a snahu čo najlepšie vyjadriť svoju myšlienku.  Žurnalisti, ktorí po sebe nečítajú, spoliehajú sa na automatickú kontrolu pravopisu. Celkovo, a to myslím, že sa netýka len našej krajiny a nášho jazyka, sa upúšťa od gramaticky správneho vyjadrovania sa vôbec. Veľa zmien v komunikácii priniesol internet, a to hlavne stručnosť, všetky druhy emócií vyjadrujeme smajlíkmi. Na vysokých školách kvôli vysokému počtu študentov v odbore profesori skúšajú ústne už len výnimočne, skúša sa predovšetkým formou písomného testu s výberom správnej odpovede z niekoľkých možností. Tým  výrazne ochabujú vyjadrovacie schopnosti vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Potom, keď sa vysokoškolák chce čo najpresnejšie vyjadriť, sústredenie je zamerané na formuláciu myšlienky na úkor gramatickej správnosti. Inak, spojenie “ocenili popredných hercoch” a tento typ nesprávneho skloňovania je typický pre dialekt z oblasti Spiša, tak možno je len viac Spišiakov “na výslní” :-).

Erika Zajacová, vysokoškoláčka, editorka:

Naše školstvo je staromódne, už dávno nepripravuje žiakov na život. Škola už nie je výsadou, akou bola v minulosti, keď vedeli v dedine čítať štyria ľudia.  Úloha i postavenie učiteľa sa rokmi zmenilo, no, bohužiaľ,  k lepšiemu to nebolo. Nemyslím si ale, že za nezvládnutú gramatiku by sme mali viniť učiteľov. Nie je to až tak dávno, čo som sadala do školských lavíc a učila sa (nielen) slovenčinu. Nemám pocit, že by si učitelia neplnili svoju prácu.  Ak budem rozoberať iba slovenčinu - dnes už jazyk nie je takou výsadou, akou bol za čias našich starých či prastarých materí. Najmä my mladí už nepociťujeme toľkú hrdosť a vďačnosť, že môžeme rozprávať i písať po slovensky. Nežijeme v Uhorsku ani Československu a jazyk nám zovšednel. Berieme ho ako samozrejmosť a stávame sa nepozornými. Nečudujem sa, že veľa ľudí neovláda základnú gramatiku, morfológiu alebo syntax. Veľa sledujeme televíziu a málo čítame. Z televíznej obrazovky sa na nás valí jedna perla za druhou, v prípade printových médií je to ešte badateľnejšie. Knihy sú v úzadí, sme kŕmení odpadom. Potom sa ale nemôžeme čudovať, že znalosť slovenského jazyka je na takej žalostnej úrovni. Ja osobne by som sa hanbila, ale to už je otázka svedomia každého z nás.

Nikola Kokiová, absolventka žurnalistiky:

Je to asi klišé a možno budem aj neobjektívna, ale z môjho pohľadu je vinník jasný: digitalizácia spoločnosti. V škole sa čoraz častejšie hovorí o zážitkovom vzdelávaní, vedomosti ustupujú niekde do úzadia, lebo veď všetko je na internete. A čím viac informácií na internete je, tým sú ľudia hlúpejší. Lebo nikto neručí za chyby, ktoré sa tam dočítame, a väčšinou veríme práve tým najväčším nezmyslom. Ja som milovník slovenčiny a na gramatiku si dávam pozor, keď už pre nič iné, tak aspoň z úcty k rodnému jazyku, ale z novinárskej praxe viem, že na ovládaní gramatiky  nikto nestavia. Hovorím svojmu redaktorovi, máš v texte veľa chýb, čiarky neovládaš... a on mi na to, dôležitý je článok, na chyby sú jazykoví korektori. Keď som kritizovala prílišné používanie cudzích slov v textoch, dostala som odpoveď, že Štúr je prežitok... dnes sú jednoducho dôležitejšie veci... byť úspešný a bohatý, nezáleží, akým spôsobom to človek dosiahne, akási šikovnosť a životná obratnosť je dnes dôležitejšia ako vedomosti a gramatika.
 
 
 ​​​​​​​                                                            Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou