Bánovce nad Bebravou 05.09.2019 (Skolske.sk)

Keď ma koncom prázdnin navštívila kolegyňa z gymnázia, pospomínali sme všeličo. Školu, žiakov. Pochválila som sa, že ma boli  pozrieť naši bývalí, Mirko s  Tomáškom aj Simonka.  Vyštudovaná architektka pracuje vo Viedni. Na tamojšej univerzite ide študovať stavebné inžinierstvo. Chcela by stavať mosty. Simonka vždy chcela veľa dokázať. Chalani  prídu  každé prázdniny.  Zlatí chlapci, človeku to dobre padne.  Neskromne si myslím, že aj ja mám zásluhy na tom, že z týchto detí vyrástli dobrí a múdri  mladí ľudia. O nich  sme sa s Terezkou rozprávali.  Aj o jej synovi Igorkovi, ktorému som na základnej bola triedna. Mala som ho rada pre jeho všetečné otázky, bezprostrednosť a múdre odpovede. Dnes už je z neho lekár a tatko troch zlatých detičiek.

Najzaujímavejšie však bolo toto:

„Vieš, že Sláva je už dôchodkyňa? Včera sa bola s nami rozlúčiť. Ale aká bola rozlúčka na konci roka, tak to stojí za to, aby som ti povedala. Celý čas som myslela na teba, že to musíš vedieť, že ty o tom niečo pekné napíšeš.“

Terezka, ďakujem, pravdaže  napíšem, lebo také čosi sa nestáva často. Nech si (nielen) začínajúci učitelia uvedomia, že učiteľstvo je pre človeka, ktorý si ho vybral srdcom, najkrajším povolaním. A to žiaci vycítia a ocenia. Ako pri Slávke.

Kolegovia ju volali Sláva, tak ako má napísané v rodnom liste. Pre mňa bola, je a bude Slávka.

Vráťme sa však k Terezkinmu rozprávaniu:

„ Sláva sa vybrala  do triedy, aby odovzdala vysvedčenie svojim posledným žiakom a rozlúčila sa s nimi. A tam zažila šok. Miesto posledných  sedeli v laviciach jej prví študenti, ktorým bola triedna pred štyridsiatimi rokmi. Akosi sa dozvedeli, že končí, a tak jej na záver pripravili toto milé prekvapenie. Ona vlastne nikde inde ani neučila, celých štyridsať rokov pôsobila  len na bánovskom gymnáziu. Celá táto akcia bola pripravená tajne a v tichosti tak, že okrem vedenia školy o tom nikto nevedel.“

Čo na to povedať? Hádam len to, čo som vyslovila na samom začiatku - tak takúto odmenu by chcel každý učiteľ.

Za tých štyridsať rokov prešlo Slávkinými  rukami mnoho študentov. Učila ruštinu a nemčinu. Žiaci ju mali radi aj pre jej svojský a nenapodobiteľný humor.  Lebo Slávka, ako ju ja poznám,  je len jedna. Aj keby sa niekomu niektoré jej „hlášky“ zdali drsné, tí, čo ju v škole zažili, jej humor brali vždy s humorom.

Pripájam malú ukážku:

- Orlíček, kráčaš, akoby si mal miesto jabĺčka celý kompót.
- Čítať azbuku sa naučíte ein, zwei.
​​​​​​​- Nepoznáte azbuku! Ani len tie sprosté písmená nepoznáte! Anciáša! Veď vy... vy ste primáty!
- Človeče, Buchel zase chýba! Ten sa tu objavuje len ako para nad hrncom.
- Hej hou, děvče z Tahiti, netlačí ťa ten motýľ na mozog?
- A čo také robíte spolu ako rodina?
   Chodíme na nákupy.
   To ako každý tlačí jeden košík? No to musí byť zábava. Daj vedieť, kedy pôjdete, prídem sa pozrieť.
-  Ešte slovo a odídem z triedy! Potom sa už nebudete mať na kom smiať.
 
Na záver už len dodám: Ďakujeme, Slávka!
 
 

Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou