Pred 115 rokmi sa narodil autor románu Živý bič Milo Urban
Do literatúry vstúpil v roku 1920 časopiseckým uverejňovaním poviedok.
Rabčice/Bratislava 24.08.2019 (TASR)
Milo Urban patril medzi prvých autorov prúdu, ktorý je v dejinách slovenskej literatúry označovaný ako lyrizovaná próza. V sobotu 24. augusta uplynie 115 rokov od narodenia spisovateľa, redaktora a prekladateľa, ktorého rakúsky spisovateľ a literárny kritik Georg Manheimer označil za slovenského Remarquea.
Mila Urbana preslávil kľúčový medzivojnový román Živý bič (1927) zložený z dvoch častí: Stratené ruky a Adam Hlavaj. Kniha mala veľký medzinárodný ohlas už krátko po vyjdení. Dej sa odohráva koncom prvej svetovej vojny a tesne po nej v hornooravskej dedine Ráztoky. Autor nepotrebuje na to zákopy a prvú líniu, aby ukázal ničivý dosah vojny. Život jednej dediny a osud jej obyvateľov bohato stačí. Živý bič bol preložený do nemčiny, po nástupe fašizmu v Nemecku ho spolu s dielami spisovateľov Thomasa Manna či Ericha Maria Remarquea pálili sfanatizované davy. Zo dňa na deň sa stal román "bestsellerom". Jeho viacjazyčné preklady vychádzali v 20-tisícových nákladoch.
Milo Urban sa narodil 24. augusta 1904 v Rabčiciach na Orave. Vyrastal na rabčickej kopanici, obklopený lesmi s výhľadom na Babiu horu. Študoval na nižšom gymnáziu v Trstenej. Žil v ťažkých sociálnych pomeroch. Po tragickej smrti svojho otca nemohol z finančných dôvodov dokončiť Štátnu vyššiu lesnícku školu v Banskej Štiavnici - štúdium mu osud zjavne nedoprial.
Do literatúry vstúpil Milo Urban v roku 1920 časopiseckým uverejňovaním poviedok. Po dvoch rokoch sa predstavil novelou Jašek Kutliak spod Bučiny, ktorá predznamenala takmer celú jeho prozaickú tvorbu. Objavili sa v nej motívy z oravského prostredia, ktoré dôverne poznal, spätého s prírodou a tvrdou prácou. Načrtával osudové konflikty a ich riešenia i umelecký pohľad do duše dedinského človeka. Kompozícia Urbanových noviel je dramatická, charakterizovaná napätím a nečakaným zauzlením.
Čitateľov uchvátili novely s názvom Výkriky bez ozveny. Rozsiahla novela Za vyšným mlynom sa neskôr stala podkladom na libreto Suchoňovej opery Krútňava. Urban vydal aj zbierku noviel Z tichého frontu.
Po odchode z Banskej Štiavnice si sadol za redaktorský stôl, tentoraz v časopise Slovenský národ. V rokoch 1940 – 1945 bol Milo Urban šéfredaktorom denníka Gardista.
Pred oslobodením v roku 1945 emigroval s rodinou do Rakúska. Internovaný bol v americkej zóne, odkiaľ ho v roku 1947 eskortovali naspäť do ČSR a o rok neskôr odsúdili na verejné pokarhanie za novinársku činnosť počas vojny.
Jeho novinárska tvorba, v ktorej si nezložil svoje ľudské zásady, ho počas života priviedla spolu štyrikrát pred súd. V roku 1948 mu udelili publikačný zákaz. “Tušil som, že plávam v cudzích vodách, že improvizujem a imitujem, ale zároveň mi čosi šepkalo, že tie cudzie vody musia mať koniec – že ak sa nepoddám, raz ich prebrodím a tam kdesi nájdem seba, svoj vlastný hlas,” povedal v tom čase Urban.
Za Urbana sa počas procesu neváhali postaviť mnohé osobnosti ako napríklad Ján Smrek, či Imrich Kružliak. Medzi jeho kamarátov patrili tiež literáti Jozef C. Hronský, Laco Novomestský a mnohí ďalší.
V roku 1948 Mila Urbana prinútili vysťahovať sa z Bratislavy. Usadil sa v Chorvátskom Grobe blízko hlavného mesta. Pracoval ako prekladateľ, neskôr sa venoval umeleckej tvorbe. V roku 1974 sa presťahoval späť do Bratislavy, kde 10. marca 1982 zomrel vo veku 77 rokov.
“Otec nebol komunista, nikdy nebol v žiadnej strane. Vždy sa pohyboval na pomedzí, po svojej čiare. Bol priveľmi tvrdohlavý, jeho sa nedalo strčiť do ,škatule'. Jedni hovorili, že kolaboroval s fašistami, druhí, že bol komunista. Nebol ani jedno, ani druhé. Otcov hlavný problém bol v tom, že vždy išiel svojou cestou, preto bol vždy bitý," poznamenal neskôr spisovateľov syn Cyril Urban v jednom z rozhovorov.
Príbeh z tradičnej dediny inšpirovaný zbierkou poviedok Mila Urbana pod názvom Výkriky bez ozveny predstavila v roku 2016 premiéra rovnomennej inscenácie Slovenského komorného divadla (SKD) Martin pod režijným vedením Mareka Ťapáka. "Kto čítal poviedky Mila Urbana, určite mi dá za pravdu, že sú fantastické. Sú jedinečné, vynikajúce a písal ich mladý chlap z prostredia oravskej dediny. Marek Ťapák s naším dramaturgom Robom Mankoveckým ich dali dokopy, zdramatizovali, dali do príbehu jednej dediny a tento celok v rámci jednotlivých poviedok funguje so živou hudbou, tanečníkmi aj s našimi hercami," povedal riaditeľ martinského divadla František Výrostko.
Zdroj: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia, www.litcentrum.sk, www.dikda.eu