Miško, čuč, Ondriško vyprávä

Foto: internet

Bánovce nad Bebravou 22.07.2019 (Skolske.sk)

Skákanie do reči naši predkovia asi nepociťovali ako problém.  Nepoznám totiž žiadne príslovie ani porekadlo, ktoré by o tomto mravnom prešľape hovorilo.  Napríklad niečo ako:  Skáč cez kaluže, ale neskáč do reči,  lebo si  jazyk zlomíš! To sa mi zdá aj celkom múdre, veď jazyk máme iba jeden, nech nás pánbožko  chráni si ho ešte zlomiť! Život s jazykom v sadre si teda vôbec neviem predstaviť. Alebo toto by mohlo byť: Miško, čuč, Ondriško vyprávä! Tiež sa mi páči,  je stručné a výstižné a mohlo by sa aj do kníh zapísať.  Ale to už som nevymyslela ja,  na to prišla  Miškova a Ondriškova mama.

To bolo tak.

Miško a Ondriško boli bratia.  Neboli z našej, ale zo susednej dediny. Ich príbeh prešiel až za hranice obce, teda k nám.  Príbeh zľudovel. Poznala ho generácia predo mnou, viem ho ja  a poznajú  ho aj tí, čo sú mladší odo mňa.

Ale poďme my len pekne k tým dvom lapajom. Lebo lapaji to boli. Na škole rozbili okno. Či to bolo z pomsty pánu učiteľovi, alebo si kameň  pomýlil cestu a miesto vrabca trafil akurát to nešťastné okno, neviem, to vedeli iba oni. Lenže hriešnici sa mamke nechceli priznať. Keď jeden začal, druhý hneď skočil doňho, že nie, že tak to nebolo a že takto a takto. Mamka sa snažila vniesť do vyšetrovania trošku kultúry.  Keď hovoril Ondriško, napomínala Miška: „Miško, čuč, Ondriško vyprávä!“ A keď sa dostal k slovu Miško, potom zas naopak: „Ondriško, čuč, Miško vyprávä!“

Myslím, že takýto spôsob  umravnenia by sa mohol použiť aj dnes. Možno  aj pri moderovaní  televíznych debát. Len moderátor a mená by sa vymenili.

Mária Škultétyová, Gymázium Bánovce nad Bebravou