Lendacké nárečie ovplyvnili Nemci i blízkosť hranice s Poľskom
Lendačania sú známi tým, že slovami väčšinou šetria a hovoria za nich ich ruky a skutky.
Lendak 23.07.2019 (TASR)
Podtatranská obec Lendak je jednou z najväčších na Slovensku a okrem iného sa môže popýšiť aj vlastným nárečím. To ovplyvnila najmä prítomnosť Nemcov v minulom storočí, ale aj blízkosť hraníc s Poľskom. „Taká krása toho nášho goralského nárečia je vlastne v tej jednoduchosti, štedrosti a tvrdosti, ktorá vystihuje aj našich predkov, tvrdo pracujúcich na svojich statkoch,“ priblížil pre TASR Ján Neupauer z odboru kultúry na tamojšom obecnom úrade.
Lendačania sú podľa neho známi tým, že slovami väčšinou šetria a hovoria za nich ich ruky a skutky. Aj preto im v nárečí chýbajú niektoré pomenovania. „V lendačtine napr. nemáme slovíčko prosím, my povieme len daj. Okrem toho nepoužívame písmeno 'ch', to nahrádzame písmenom 'h', keď je zase v slovenčine v slove 'h', my použijeme 'g'. Taktiež máme len mäkké i, v lendackých slovách používame tvrdé y len tam, kde čítame tvrdo a vyslovujeme to ako ruské jerry. Tým je zdôraznená tvrdosť našej reči,“ ozrejmil Neupauer.
Sú slová, ktoré sa s tými slovenskými veľmi podobajú, Lendačania ich však vyslovujú tvrdšie a akoby zamlčia niektoré písmená. Sú však aj také, ktoré so slovenčinou nemajú nič spoločné.
Napríklad lafeta je u nás handra, vekier sú hodiny, bigľajs označuje žehličku, ancuk zase sako alebo oblek,“ vymenoval Neupauer. Ústa sa po lendacky povedia gjymba, vargy sú pery, bajta je doska na vaľkanie cesta, kjyrnicka je mútička na maslo. Keď chcete v Lendaku povedať na niekoho, že je škaredý, poviete, že je vrôdoš, ak hľadáte cedidlo na rezance, podajú vám drušľok. Oltár je po lendacky untoš, sufľa zase lopata, smark označuje sopeľ a spuľoš znamená kolovrátok.
Neupauer dodal, že veľa slov sa za posledné roky z nárečia vytratilo a poslovenčili sa. „Možno keby naši dedovia počúvali tú našu goralčinu, tak by jej ani nerozumeli, pretože bola úplne iná. Napr. aj zo Slovenskej Vsi sme už prevzali niektoré slová,“ dodáva Neupauer.
Anna Koščáková je v dedine pod Beliankami známa tým, že dlhé roky píše básničky po „lendacky“. Zatiaľ sa jej nepodarilo nič vydať knižne, pracuje však na tom, aby si jej tvorbu mohli prečítať aj iní. Rodičia ju v písaní nikdy nepodporili, pretože mali gazdovstvo a potrebovali ju tam, nie za písacím stolom. „Čo som napísala, strčili do pece a podpálili, keď nebolo papiera. Písala som aj na vrecko od múky, keď som nemala nič iné. Veľmi rada tvorím odmalička a aj veľmi rada čítam, je mi jedno čo,“ hovorí Koščáková. Jej básničky sú všetky o Lendaku, miestnych obyvateľoch, ktorí ťažko pracujú na svojich gazdovstvách, ale píše aj o svojej rodine a pomeroch v spoločnosti, ktoré sa za posledné roky podľa nej veľmi zmenili.
Jednou z jej najobľúbenejších básničiek je „Gvara“, teda „Reč“, kde sa okrem iného píše – „vy ľendacke matki, coze to robiče, ze vy svoje džeči godač neucyče“. Upozorňuje v nej na to, že čoraz menej lendackých detí hovorí v tradičnom nárečí a vinu za to kladie aj ich mamám, ktoré s nimi prestávajú hovoriť po „lendacky“. „Nase matki pjyrse gvare nos naucyli, potym po slovensku v skole nos ucyli. My paradne byli, ze dva gvary vjyme a tym mlodym teraz my še cudujymy,“ číta ďalší úryvok pani Koščáková, ktorá veľmi ľúbi svoj rodný jazyk a za svoju reč sa nikdy nehanbila. „My Lendačania máme tvrdú reč, ale dobré srdce,“ dodáva na záver.