Anna Achmatovová, ruská Sapfó, sa narodila pred 130 rokmi
Patrila medzi ojedinelé poetky lásky.
Petrohrad/Bratislava 23. júna (TASR)
Anna Gorenková, ktorú literárny svet pozná pod menom Anna Achmatovová, bola jednou z najvýznamnejších postáv ruskej a svetovej literatúry 20. storočia. Patrila medzi ojedinelé poetky lásky, ktorá však písala básne inšpirované aj tragickými udalosťami stalinských represií. V nedeľu 23. júna uplynie 130 rokov od narodenia tejto poetky označovanej aj ako ruská Sapfó, podľa starogréckej poetky, ktorú Platón považoval za desiatu múzu.
Anna Achmatovová, pôvodným menom Anna Gorenková, sa narodila 23. júna 1889 v Odese v rodine námorného dôstojníka. Čoskoro po narodení sa presťahovala s rodičmi do Carského Sela. V tejto bývalej rezidencii ruských imperátorov, ktorá sa nachádza približne 25 kilometrov od Petrohradu, žila do svojich 16 rokov. Študovala na Mariinskom dievčenskom gymnáziu, kde sa zoznámila s dielami Leva Tolstého i Alexandra Puškina a naučila sa po francúzsky. Ďalej v rokoch 1906–1907 študovala na gymnáziu v Kyjeve a neskôr na Filozofickej fakulte v Petrohrade.
Keďže otec nezdieľal nadšenie dcéry pre poéziu, požiadal ju, aby nerobila rodine hanbu a svoje básne, ktoré začala písať ako 11-ročná, nikdy nepodpisovala pôvodným menom. V roku 1912 jej vyšla pod menom Anna Achmatovová prvá zbierka Večer a ihneď sa stala stredobodom pozornosti literárneho života Petrohradu. Tento rok sa jej narodil aj jediný syn Lev Gumiljov – známy sovietsky historik, antropológ a etnológ, ktorý sa stal populárnym po páde Sovietskeho zväzu.
V rokoch 1912 až 1922 bola Anna Achmatovová predstaviteľkou modernistického literárneho smeru v ruskej poézii tzv. Akméizmu, ktorý odmietal symboly a zbytočnú metaforickosť. Naopak, presadzoval jednoznačný obraz a jazyk, pričom zmysel poézie videl v zobrazovaní reálneho sveta a vecí.
Anna Achmatovová prežila život naplnený tragickými udalosťami. S novými spoločenskými pomermi po Októbrovej revolúcii v roku 1917 sa vyrovnávala veľmi ťažko. Represiám sovietskej moci bola vystavená nielen poetka, ale aj jej najbližší. Prvého muža zastrelili, syna niekoľkokrát väznili a v marci 1938 odsúdili na päť rokov nútených prác. Sedemnásť mesiacov chodila Anna Achmatovová k leningradskému väzeniu a stávala v dlhých radoch, aby mu mohla odovzdať list alebo balíček. Svoje pocity a zážitky, ako aj žiaľ i zármutok žien a matiek "vrahov národa" opísala v jednom zo svojich najvýznamnejších diel, v autobiografickej poéme Rekviem, ktorú tvorila v rokoch 1935-1940 a prvý raz vyšla v Mníchove v roku 1963. Tento básnický dokument, v ktorom zdieľa utrpenie so svojim národom v dobe stalinizmu bol v Sovietskom zväze vydaný až v roku 1987.
V období stalinského teroru prenasledovala Annu Achmatovovú tajná polícia a v rokoch 1924 až 1939 sa jej diela prakticky nepublikovali. Ani v pre ňu najťažších časoch neprestala písať básne, pretože ako povedala: "Pre mňa je v nich spojenie s časom, s novým životom môjho národa. Keď som ich písala, žila som tými rytmami, ktoré zvučali v hrdinskej histórii mojej krajiny. Som šťastná, že som žila počas tých rokov a videla udalosti, ktorým nebolo rovných."
Ťažký osud ju skúšal aj po skončení 2. svetovej vojny. Po uznesení Ústredného výbor Komunistickej strany Sovietskeho zväzu z augusta 1946 vylúčili Annu Achmatovovú zo Zväzu spisovateľov. V dokumente sa písalo: "Achmatovová je typickou predstaviteľkou nášmu národu cudzej poézie. Jej básne kŕmené duchom pesimizmu a dekadencie vyjadrujú vkus starej salónnej poézie zatuhnutej na pozíciách buržoázno-aristokratickej estetiky a úpadku, spôsobujú škody pri výchove našej mládeže a preto nemožno jej poéziu tolerovať v sovietskej literatúre."
Čierne mraky sa nad znamenitou poetkou, ale aj hlboko nešťastnou ženou začali rozplývať v 50. rokoch 20. storočia. V roku 1951 ju opäť prijali do Zväzu spisovateľov a jej básne sa začali znovu publikovať. V roku 1962 zavŕšila poetka po 22 rokoch prácu nad svojim najvýznamnejším dielom Poéma bez hrdinu, v ktorom jej osobná spoveď prerastá do kroniky tragického obdobia polovice 20. storočia.
Na sklonku života Anny Achmatovovej prišli aj medzinárodné ocenenia jej literárnej činnosti. V roku 1964 získala taliansku literárnu cenu Etna-Taormina, v roku 1965 jej Oxfordská univerzita udelila čestný doktorát a v rokoch 1965 a 1966 bola nominovaná na Nobelovu cenu za literatúru.
Anna Achmatovová, často označovaná ako najvýznamnejšia predstaviteľka ruskej literatúry 20. storočia, zomrela 5. marca 1966 v kardiologickom sanatóriu Domodedovo, ležiacom neďaleko od Moskvy. Odtiaľ previezli jej telo do Petrohradu, kde je pochovaná, lebo práve mesto na rieke Neva považovala za hlavné mesto svojho života.
"Nielenže zmĺkol neopakovateľný hlas do posledných dní prinášajúci na svet tajnú silu harmónie, s ním ukončila svoj kruh aj neopakovateľná ruská kultúra, prežívajúca od prvých poém Puškina do posledných poém Achmatovovej," napísal po jej smrti profesor Nikita Struve, francúzsky autor a prekladateľ ruského pôvodu.