Cti  si otca svojho i matku svoju

Foto: Osobný archív Márie Škultétyovej

Bratislava 17. júna (Skolske.sk)

Keď som voľakedy pri našej  zrúcanej kolibe Pod Baške hôrkami kravy pásla, pred očami mi ožíval príbeh chlapca v mojich rokoch. Vtedy koliba ešte stála. Chlapec pásol ovečky a  sám tam s nimi aj nocoval. Myslel na slová svojej mamy:  „Miško môj, len spi so zavretými ústami, aby ti had do nich nevliezol.“  Miško bol poslušný, preto sa mu nikdy nič zlého nestalo. Z poslušného chlapca vyrástol môj otec. Príbeh, ktorý mi rozprával, bol pre mňa veľmi silný.  Ja som sa hadov vždy bála a v kolibe pod horou by som sama nikdy nenocovala.

Každý deň beriem do ruky chlieb a myslím na mamu, ktorá piekla najlepší chlieb na svete. Voňal rascou, čo jej otec priniesol z každého kosenia lúk. Myslím na ruky, ktoré každý jeden chlebík požehnali krížikom.  Lebo chlieb je boží dar. Keď beriem do rúk chlebík, myslím na rodičov, ktorí ho dorábali s potom v tvári.

Moji rodičia boli roľníci. Boli to najpracovitejší ľudia, akých som poznala. Ešte doobeda Za kostolom žito kosili a večer som sa už vypýtala na svet. Aj keď mali veľa roboty, my deti sme to nikdy nesmeli pocítiť. U nás to bolo tak, že najprv sme boli my, potom zvieratá, až nakoniec oni. Keď mama v nedeľu varila kohúta, oteckovi dala krk a hlavu, on vybral špik a dal ho mne a Jankovi. Mama ohrýzala krídla a paprčky. Hovorili, že to majú radi.  My sme dostali najlepšie kúsky. Až keď som sa sama stala mamou, až vtedy som to pochopila. Ocka trápili vysoké kontingenty, ale ako hovorieval, roľník musel živiť aj ľudí v meste. Keď bolo maslo, tvaroh,  vajíčka, keď mama vykŕmila husi,  zapriahol do voza a išiel do Bánoviec  popredať to mestským paničkám. Mne doniesol  perníkovú panenku a Jankovi koníka. A  medové cukrové a sladké lúpačky posypané makom.   „Kupuvané“ chutilo ináč ako to, čo bolo doma. Mama dostala nový ručník, lebo delináčik, ktorý  nosila do kostola, jej  v truhlici  s naftalínom mole prederavili. A ešte látku na kabanku.   Zaniesla ju krajčírke Betke Kováčke,  alebo si aj sama  podľa starej vystrihla a v rukách zošila. Bola veľmi šikovná.  Ruky zvyknuté na motyku a pluh  mi v nemocnici na Zobore uplietli bledomodrý pulóvrik s čipkovanou vzorkou a tmavomodrý svetrík na gombíky. Modrú mala rada. Raz do týždňa piekla v našej peci pri studni chlieb. Ešte teplý s čerstvým maslom a múteným mliekom  bol najväčšou dobrotou, akú som kedy jedla.  Jedla bolo u nás dosť. Aj pre sklenára a drotára, čo prišli do dediny pozasklievať rozbité okná,  „podrótovať“ gazdinkám puknuté mliečniky a pofľakovať deravý riad. Niekoľkokrát u nás títo dobrí ľudkovia aj prenocovali. Jedného sme volali  Beľanček,  taký pomenší  bol, až som sa čudovala, ako tú veľkú krošňu unesie.  Otecko bol výborný rozprávač ,  keby dedovi gepeľ neodtrhol nohu, bol by sa išiel učiť za farára. Aj  to, čo  teraz idem povedať, poznám len z jeho rozprávania. Na ceste našiel balík peňazí.  Stratil ich chlapík z dediny a bola to tržba za predané drevo. Otecko ich tomu človeku vrátil. Zanedlho  umrel mojim rodičom v trenčianskej nemocnici na zápal pľúc prvorodený syn Dušanko. Keby sa otecko na tie peniaze bol ulakomil, do konca života by sa obviňoval z jeho smrti. Bral by ju ako trest.   Mamička celý život  za ním želela.  Keď sa to stalo, vtedy ju  každý deň chodili utešovať stryná Kačura: „Zuzka moja, Zuzka, neplač!“ Dobrá duša to boli, pamätám si ich. Bývali v susednom dvore a nejeden raz nás „pomerkuvali“, keď stryná „horňá“  neboli doma a keď naši  do noci boli na poli. Nasledujúca príhoda tiež vystihuje môjho ocka. Už som chodila na vysokú, keď som si kúpila prvé topánky na vysokom podpätku. Červené s mašličkou. Keď ich otec zbadal, chcel  ich položiť na penku a podpätky odťať. Taká móda sa u nás nenosila a naši si na to, že som sa popanštila,  len ťažko zvykali. Nedokázali sa zmieriť ani s tým, že som mala frajera katolíka. „Nájdi si len z nášho hniezdočka,“ hovorili. Rodičia boli pobožní a k zbožnosti viedli aj nás deti. Každú nedeľu sme  chodili do kostola a poobede sme spolu spievali pesničky z Kancionála.  Boli v bibličtine. Sedeli sme v kuchyni okolo stola, otecko začínal a my sme sa pridali. Pamätám si, že som sa pri pesničke Ach, Bože můj, ja jsem  zbloudil, zasmiala, hoci sa to nepatrilo. Otecko netrafil melódiu, zaspieval falošne a mama mu povedala:  „Otec, ty si aj v nôte poblúdil.“ Potom začala ona. Nedeľa u nás bola zasvätená Pánu Bohu. Okrem práce okolo dobytka sa nič nerobilo. Ani v žatve. V nedeľu nie. Keď bolo treba,  naši robili aj pri mesiačiku. Pomôcť prišli aj strýcove dcéry Slávka a Anna  z Dolniakov a dobrí ľudia z dediny. A pri kopaní zemiakov a sušení sliviek v našej sušierni v Slivine zas  pomáhali chudobné ženičky, tetka Šutáčka a tetka Grólička, ktoré okrem domčeka s rampúchom a okienkom ako dlaň maličkým iné nič nemali. A tak nádenníčili za košík zemiakov, pár sušených sliviek do zásterky alebo za hrsť  fazule, či šošovice. Panebože, tak si to všetko živo pamätám, že mi až srdce stíska pri myšlienke na to, ako ľudia kedysi mali k sebe blízko, ako si pomáhali, ako cítili jeden s druhým. Až dnes si uvedomujem, čo moji rodičia všetko dokázali, vychovať z nás čestných ľudí, obrobiť kus poľa, starať sa o vlastnú horu, od jari do jesene tvrdo robiť, a keď sa zakladalo družstvo, nechceli sa vzdať svojho poľa, svojich kravičiek,  koníkov, svojich  vozov. Ničoho. Nechceli sa vzdať svojej driny. Z desiatich korún, čo otecko na družstve za deň zarobil, sa žilo ťažko. Preto radšej  odišli za lepším zárobkom. Mamička robila na poli na bánovskom štátnom majetku  a otecko si našiel robotu v Čechách. Robil v cukrovare, na stavbách, na „meluchoch“. Robili a šetrili peniažky, aby nám obidvom deťom domy v meste postavili, aby sme nežili tak ťažko ako oni. Ešte aj na dôchodku obidvaja robili, otecko až do konca života.  Zomrel na ceste z práce. A mne je ťažko pri pomyslení, že ich už nemám a že aj rodný domček a dvor spustol a osirel.

​​​​​​​Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou