Bánovce nad Bebravou 13.júna (Skolske.sk)

Dobrý večer, keby som bol nevidiaci a chcel by som vedieť, čo je namaľované na obrázkoch ľudových umelcov - dolnozemských Slovákov z Kovačice, tak by som si dal prečítať tento Váš článok, ktorý tak ako ich obrazy nádherne priblížil život jednoduchých ľudí zo slovenského vidieka ani nie tak dávno. Potvrdili ste, že srdcom sa dá nielen maľovať, ako v ich prípade, ale aj písať! Som rád, že hoci som nežil na dedine, predsa mi Pán Boh doprial stretnúť sa s jej vtedajšími reáliami  a Vaším pričinením mi ich pripomenúť. Obávam sa len, že dnešní, hlavne tí pomladší, mnohému z článku nebudú rozumieť, lebo žijú v iných pomeroch, a mnohé, nielen pomenovania, nemôžu poznať. A to je velikánska škoda!!! Pani učiteľka, dajte si to prepísať do Brailovho písma...
 
Želám všetko dobré!
Vlado

Podobných ohlasov som dostala viac. Pravdaže ma to teší. Teší ma, že článok zaujal, že sa  páči . Že sú  aj ľudia, ktorí čítajú srdcom. Kto neprecíti úprimnosť a krásu slova, tomu by  ani desať párov očí nestačilo. Ten bude stále nevidomý, ani Brailovo písmo mu nepomôže. Priznám sa, že sa mi ľahko písalo. Keď slová vychádzajú zo srdca, ide to samo. To preto sa mi podarilo nakresliť pravdivý obraz môjho detstva. Farebný, aj keď bez farbičiek. Lebo aj so slovami sa dá čarovať ako s farbičkami. Chcela som len zachytiť kúsok nedávnej minulosti tak, ako som ju ja prežila.

Človeka to ťahá ku koreňom a to je dobre. Najmä v istom veku nachádza oázu pokoja tam, kde sa narodil, kde prežil bezstarostné detstvo. Tam srdce plače i raduje sa zároveň. Tam cítime, kto sme, odkiaľ sme a kam patríme. A teraz vôbec nemyslím na európanstvo, ktorým sa v poslednom čase tak radi oháňame. Chápem to v tom najužšom význame. Myslím na  spolupatričnosť s rodákmi, so svojou dedinou, mestom. Lebo svoj pôvod nezaprieš, aj keby si sa stal neviem akým pánom. Srdce nepustí. Naše rodisko, to je  detská kolíska,  matkina náruč aj bezpečie otcových rúk.

Pred chvíľou mi prišla správa, že môj spolužiak zo strednej príde v septembri do Bánoviec. V Bánovciach sa narodil, ale roky žije v Kanade. Aj jemu sa iste srdiečko silnejšie rozbúcha, keď stúpi na rodnú zem. Možno aj slza nostalgie i radosti vypadne.  

Nedávno som navštívila moju rodnú

Prešla som po chotári, po miestach, kde moji dobrí rodičia chlebík dorábali a kde som ako dievča husi aj kravy pásla. Pole pusté, mŕtve. Žiadny sedliak ani pastier. Ani žiadna kravička. Žiadny lán obilia so sinokvetom a vlčím makom. Ani vtáčika, ani letáčika. Ani hlucháňa som sa v Mišánovej nenaľakala ako voľakedy. Ako v zakliatom kráľovstve. Nikde nikoho. Iba ja a moje spomienky. Srdce mi plakalo, keď som si pomyslela na ľudí, čo obrábali túto zem. Všetkých som ich poznala.  Tí by sa, chudáci dobrí, pri tomto pohľade v hrobe obracali. Mnohí sa len ťažko,  nasilu museli vzdať svojej dedovizne. Pamätám si, ako k nám chodili presviedčať ocka, aby podpísal prihlášku do JRD. Aj na to si pamätám, že raz nám ho zobrali a pár nocí doma nenocoval. Ani vysoké kontingenty ho nemohli zlomiť, taký bol pevný, môj dobrý otec. Bol medzi poslednými, čo podpísal. Neoplatilo sa protiviť. Jednému, rovnako tvrdému sedliakovi, roličky zobrali a namiesto nich mu vymerali kus neobrobenej mokrade. Do konca života tam, chudáčisko,  hrdlačil. A tiež si pamätám,  že v komisii bol aj súdruh učiteľ. Lebo učiteľ musel všetko. Robiť kultúru, osvetu, spisovať, kto má koľko sliepok. A sedieť v komisii, ktorá presviedčala rodičov, aby si deti nedali na náboženstvo. Veru tak. Musel poslúchať. Učiteľ neštrajkoval. Vymýšľal a nacvičoval častušky pre družstevníkov, pre celú dedinu.  Jednu si ešte pamätám: Na Dbalíku pri potoku tam stavali maštale, tam dostali Patre Ondrej so strapami po hlave. Každý deň plno kriku, až to bolo do smiechu, ako títo ľudia bránia najväčšiemu pokroku.

Aj po týchto  miestach  som sa prešla. Len ruiny družstevných maštalí zostali tu ako nemí svedkovia „najväčšieho pokroku“. Tŕste, kde mi tetka kostolníčka z  plechovej misky dali makové bobále, naše Tŕste, kde mamička konope pestovala, som  nepoznala. Bolo pusté, prázdne.  Dávno sa pominuli dobrá tetka kostolníčka aj sváko kostolník. Odišla aj moja zlatá priadka. Odišli všetci, čo si tu živobytie dorábali. Pominula sa aj naša stará, dobrá jabloň zajačka. Pusté ostali Jarčeky.  Tam som zo žufanky z kapustného listu pila vodu zo studničky.  Aj tetke Ive som do kýblika nabrala. „Ďakujem, dievočka moja, či je len dobrá, studená!“ Akoby som tieto jej slová aj dnes počula. Nenašla som svoj pramienok, nebol tu ani záhon našej kapusty, nič, celkom nič. Ani motýľ belások, čo nad ňou voľakedy lietal. A veru jej tam hromadu bývalo, do dvestolitrového suda na zimu.  Lebo kapusta bola každodenná poživeň.

Vybehla som sa pozrieť aj hore Na záhrady, kde kedysi stáli družstevné kuríny. Dávno nestoja. Iba betónové základy po nich ostali. Mamička tam kedysi pestovala zemiaky a kukuricu.  Aj teraz som tam našla ľudí zhrbených nad robotou. Na pozdrav Pomáhaj pánboh! vystreli chrbát,  Pánboh daj! odpovedali, prehodili sme zopár slov a potom opäť pokračovali v robote. Lebo tu ľudia nevedia oddychovať.

Od čias môjho detstva sa veľa zmenilo. Život v chotári stíchol. Pomreli tí, čo tu od svitu do mrku robili. Najskôr na svojom a potom na „našom“, na družstevnom. Aj ja som dávno vyrástla z dievčenských rokov a barchetových šatočiek. Vyrástla som aj z atlasového ručníka po babke Marínke, čo som do kostola nosievala. Dávno to bolo, čo som na Červenici spievala Sedemnásť liet. Hoci istá podoba s dievčatkom s vrkôčikmi a pionierskou šatkou zo starej fotografie  zostala, za tie roky som sa zmenila. Preto sa nemôžem hnevať, že iné dievčatko z fotografie  ma teraz nepoznalo. A druhé takisto.  S rozpakmi  pozeralo, keď som mu zakývala na pozdrav.

Súvisiace články:
​​​​​​​
Aké prosté, jednoduché, ľudské... Krásne! 
Snívalo sa mi s tebou, mama​​​​​​​

Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou