Bánovce nad Bebravou 8. júna (Skolske.sk)
Keď nás doviezli do Mühlbergu, píše vo svojich spomienkach Peter Hrubý, tam na stanici bol nemecký vojak, ale rozprával čisto po česky. Otočil sa od vagóna preč a tak sa s nami rozprával, aký je tam hlad. Keď nás doviedli do lágru, prvú noc sme spali pod takým velikým stanom.
Ráno sme išli všetci pod sprchu a šaty do pary. Potom nás doviedli do velikej miestnosti, drevenej, tam bolo takých viac, lebo tam boli vojaci hádam z celého sveta. Keď sa nás pýtali, aká sme armáda a povedali sme, že Slováci, tomu vôbec nerozumeli, ale keď sme povedali Čechoslováci, tak tomu už rozumeli.
Tam bol aj obchod, ale len za výmenu, za peniaze nie. Ja som tam našiel kamaráta z Dubničky- Michala Bašku, už je nebohý. Ja som vtedy býval v Ľutove, tak sme boli ako krajania spolu. Strava tam bola štyri zemiačiky na deň. Ja som mal hodinky na ruku, tie som dal za jednu konzervu a spoločne sme ju zjedli, také je kamarátstvo. Potom som mal päťdesiat korún- Tisa, aj za toho som dostal konzervu
Tam si Američania kráľovsky žili, lebo dostávali balíčky z medzinárodného Červeného kríža. Aj nás popisovali, ale že Slovensko nebolo organizované, tak sme nemohli dostať, ani Rusi. Odtiaľ som písal aj manželke list, aj ho dostala a vraj ju zachránil. Teraz ho má dcéra. Že keď prišli Nemci a pýtali sa, kde je muž partizán, a už chceli strieľať, ukázala im však list a povedali gút a odišli. Američania tam hrali aj futbal, pozemná armáda so vzdušnou, a bolo tam ešte aj mnoho divákov.
Ja som sa o niekoľko dní prihlásil na brigádu zbierať zemiaky sedliakovi. Na barák som večer priniesol v chlebníku pár zemiakov aj pár jabĺk, ale hneď ma o to aj obrali. Potom popisovali do cukrovaru, ale len Slovákov, lebo Američania, tí by neboli išli, tak som sa prihlásil. Ubytovali nás v takom veľkom sklade, nebolo tam ani WC, to sme robili do plechoviek z marmelády. Ja aj Michal Baško sme sa dostali k suchým prešinám, o cukre sme ani nechyrovali. Boli tam dve váhy suchých prešín a jedna sušenej cukrovky, a keď sme mali hlad a bola trochu pripečená, aj tú sme chrúmali.
Strava tam bola- pokiaľ bola tekvica, tak sme jedli len tekvicu, a keď sa minula, potom len zupe, to je kapusta, a keďže som mal žalúdočné vredy, z toho mi bolo len zle. Bol tam ruský lekár, ten ma poslal na vyšetrenie a bol som aj v rengéne. Keď som prišiel, tak mi povedal, že čo mi pomôže, keď liekov neni, tak mi predpísal diétu- roztrepanú múku a ocukrenú, to mi trochu pomohlo, ale som to málokedy dostal. Povedal som to majstrovi, tak potom mi majster povolil a chodil som si pre to sám do kuchyne.
Pamätám si veľmi dobre na Štedrý večer. Dostali sme po štyri zemiačky na večeru. Tí mladí chlapci si posadali do kútov a plakali. Jeden, odkiaľ bol, neviem, ani ako sa volal, neviem, vyšiel na stôl a hovorí: Videli ste toho somára na tej skale, to som ja, a tie muchy okolo jeho rite, to ste vy, vy hovädá temeské. Tí páni musia jesť slabé kuriatka a my robotníci mäso z tých silných volov, čo ťahajú tie ťažké vozy, tí páni musia piť to slabučké víno a tú slabučkú pálenku a my robotníci tú pevnú vodu, čo ťahá tie ťažké turbíny. Potom sa to trochu upokojilo. O veľkonočných sviatkoch už nič neviem, možná sme už boli vyslobodení.
Hneď po vianočných sviatkoch sa skončila kampaň. Pár chlapov ostalo tam v skladoch a ostatní sme boli preložení do Halle, do leteckej továrne. Tam sme sa učili nitovať ručne aj strojom, mali sme vyrábať lietadlá. Bola tam robota ľahká a pracovali sme iba osem hodín, ale aj strava bola tenšia. Do lágru sme mali asi pol hodiny cesty. Ale to dlho netrvalo, lebo Halle bombardovali každý deň niekoľkokrát, aj v noci. Tak potom nás preložili do mesta otvárať kanály, hlboké miestami aj štyri metre. Ale vody tam vôbec nebolo.
Jedno ráno, keď nás post doviedol a odovzdal majstrovi, tam sa nás pýtal, ktorý vieme píliť drevo, lebo tam mal takú drevenú búdu a bolo tam zima. Tak som sa prihlásil a ešte jeden Američan. Za chvíľu sme narezali plno dreva. Rozprávať sme sa nemohli, lebo sme jeden druhému nerozumeli. Rozumel som iba ó- kej. Prišiel majster a hovorí gut, gut- dobre, dobre, a zavolal nás do búdy.
Američan vytiahol balík a začal jesť, a ja čo, keď som nič nemal, tak som zobral chlebník a poďho po smetiskách. Majster ma zbadal a zavolal ma. Keď som prišiel k nemu, hneď mi hodil zaucho, len tak mi zapískalo. Povedal mi, že prečo to robím, že od toho zomriem a budem kapút. Keď som mu povedal, že mám umrieť od hladu, tak radšej od toho zomriem, potom ma aj sám poslal. Sem- tam sa našlo, že aj krajec chleba vyletel z okna, ale keď to zbadal esesák, zobral ho a vojaka vyzauškoval a ešte dohováral aj majstrovi. Aj teraz vidím, že Cigáni chodia po smetiskách, ale od hladu nie, ako sme my chodili.
Z Halle mám jeden zážitok- jeden večer som chcel ísť na zemiaky do krechtu, bol som pri plote, post ma tam chytil, zapísal moje číslo, lebo tam sme mená nemali, len čísla. Ja som mal číslo eintausend zweihundert vierzig. To sme museli vedieť naspamäť a bolo to číslo 1240. Na druhý večer som bol predvolaný felvébrovi na vyprášenie blúzy, ale on neprášil pracherom, ale žilou. Prášil len blúzu, mňa nebil, len tú blúzu, ale ja som bol pod ňou, tak aj mne sa z toho ušlo dosť.
Jeden chlapík , od Trnavy viem, že bol, ten bol so mnou a chválil sa mi, že ide domov. Mal žiadosť, aj som ju čítal. Čo si ešte pamätám, znelo v nej, že bol gardista, ale jako vojak musel narukovať a dostal sa do zajatia, podpis Dr. Jozef Tiso. Felveber mu povedal: Všetci Slováci partizáni a Tiso tiež partizán, a tak ho nepustil.
Dlho sme tam neboli, lebo stále bombardovali. Potom nás pridelili na dráhu- na stanicu. Tam sme opravovali koľajnice. Závideli sme tým, čo robili na stanici, lebo tí našli nejakú mrkvu vo vagóne, a my vonku nič. Potom aj nás ostatných dali na stanicu, lebo tá bola silne zbombardovaná. Tam už málo vagónov chodilo. Keď niesol železničiar bravom v kýbloch, my sme odzadu načierali do šálok a hneď sme to aj zjedli.
V blízkosti stanice bola taká malá fabrika a bol tam kočiš s koňmi, a vtom bombardovali, hádzali bomby zápalné. Tie kone zhoreli a naši chlapci hneď rezali z nich mäso a jedli. Aj mňa ponúkli, ja som ta tiež chcel ísť, ale už tam stál post a nepustil ma. Ja som potom prišiel na iný nápad, dneska je to už neuveriteľné.
Keď som prišiel na barák a zjedol som tú zupu, za chvíľu som ju vyvrátil do šálky a potom večer som ju znova zjedol. Keď som bol v noci na baráku, nemohol som spať od hladu. V rohu plota bola vystrihaná diera, tak som bol raz na futrovú burgyňu a druhý raz na zemiaky vonku v krechte, ale čo to bolo platné, keď som si to uložil do postele a vrátil som sa z roboty, už som nemal nič. Posledné dni sme už ani robiť nemohli, lebo stále bombardovali.
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou