N.Bendová: Práca trénera je filantrópia
Rozhovor pri príležitosti 100. výročia založenia UK.
Bratislava 27. mája (TASR)
Naďa Bendová, ktorá zodpovedá za prípravu Jána Volka, nášho najúspešnejšieho šprintéra v histórii, je absolventkou Fakulty telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave. Trénerka roka 2017, ocenená strieborným odznakom Európskej atletickej asociácie za cenný prínos a prácu pre atletiku, ktorá sa venuje i mládeži a deťom v oblasti športovej predprípravy, základného, špeciálneho aj vrcholového tréningu, v rozhovore pre TASR nielen dovolila nazrieť do trénerskej kuchyne, ale i veľmi otvorene pomenovala aj mnohé problémy, ktorým športová obec na Slovensku čelí.
K športu ste inklinovali už od malička. Prečo nakoniec zvíťazila práve atletika?
K atletike ma so sestrou priviedol náš otec, mala som vtedy desať rokov. Trénovala som v kolektíve asi dvanástich dievčat v Interi Bratislava, s ktorými sa dodnes každoročne stretávame, a to aj spolu s našou pani trénerkou Libuškou Kládekovou, ktorá je naďalej mojím veľkým vzorom, rovnako ako Vladimír Bezdíček, ktorý trénoval mňa aj môjho manžela a v súčasnosti trénuje nášho syna Jakuba. Roky prežité na štadióne nám priniesli celoživotné priateľstvá a dnes trénujem už detičky a neterky svojich kamarátok.
Je trénovanie mládeže náročnejšie a ťažšie než trénovanie dospelých?
Pre mňa nie. Radšej pracujem s deťmi, s dospelými si až tak nerozumiem. Deti sú úprimné, hravé, priame a majú „čisté“ emócie a city. Pre mňa je najdôležitejšie si vybudovať u detí pozitívny vzťah k športu, aby ho mali rady. Taký, aký má dnes Janko. Do 17 rokov naňho nebol vyvíjaný tlak na výsledok, nebol nútený plniť limity a nosiť domov medaily, len mal rád atletiku a ľudí, ktorí boli v tom čase okolo neho. Na tom sa potom dá stavať a prejsť do fázy vrcholovej prípravy. Aj vďaka tomu je Janko v súčasnosti úspešným šprintérom, ktorý robí radosť nielen sebe a svojim blízkym, ale aj fanúšikom atletiky na celom Slovensku. Preto aj sa aj pri deťoch, ktoré trénujem, snažím prekročiť hranicu formálneho kontaktu zameraného len na dosiahnutie požadovaného výkonu. Keď deti vycítia, že o ne mám hlbší záujem, ktorý nie je obmedzený len na ich športový výkon, dokážu viac a intenzívnejšie trénovať, sú motivované a dokážu podávať lepšie výkony.
To, že to funguje, potvrdzuje aj fantastický úspech vášho zverenca Jána Volka, ktorý začiatkom marca vo finále behu na 60 metrov na halových majstrovstvách Európy (HME) v Glasgowe vybojoval zlatú medailu, a to aj napriek zraneniu zadného stehenného svalu. Aký to bol pocit?
Cítila som veľkú úľavu, že je v cieli relatívne v poriadku. Zranenie hamstringu sa síce obnovilo, ale nie natoľko, aby sme nemohli pokračovať v tom, čo nás baví, čo milujeme. Postupne prišli pocity šťastia, radosti a hrdosti. Boli sme všetci najmä psychicky vyčerpaní, ale šťastní. Určite to bolo najťažšie vybojované víťazstvo v doterajšej kariére – jeho i celého tímu. Je to medaila, za ktorou je najviac strachu, prebdených nocí, bolesti, ale aj perfektnej starostlivosti a odvahy. Je plná protikladov: je za ňou veľa nepríjemného a boľavého, no zároveň je spojená s najsilnejšími emóciami, aké sme doteraz zažili.
Ako sa do vašej práce premieta súčasný stav slovenského športu?
Športové hnutie na Slovensku sa nachádza v situácii, keď podceňovanie spoločenského a zdravotného významu športu, ale aj iné priority štátnej politiky viedli k trvalej redukcii podpory športu z verejných zdrojov. My športom žijeme a sme presvedčení, že šport je verejnou službou a na jeho financovaní by sa mali podieľať nielen komerčné subjekty, neziskové organizácie a spolky, ale aj správy a samosprávy. Súčasné inštitucionálne zabezpečenie, športové prostredie a ekonomicky náročný systém športu prešli vývojom, ktorého výsledkom je rozpad uceleného systému. Teda absentuje rozvoj rekreačného športu, chýbajú nám športové strediská, športové školy a triedy, ktoré by boli zastrešené vynikajúcimi odborníkmi so zdravotným a vedecko-metodickým zázemím. Vidíme výrazné zúženie konkurencieschopnosti športovej reprezentácie SR (ojedinelé úspechy jednotlivcov, podporovaných od útleho veku rodičmi a zo súkromných zdrojov, sú spôsobené zníženou dostupnosťou športu v dôsledku neprimerane vysokej ekonomickej spoluúčasti rodín), celkový pokles pohybových aktivít, s čím úzko súvisí častejší výskyt obezity a ďalších civilizačných chorôb u všetkých vekových kategórií obyvateľstva. Zúfalý stav hlási aj športová infraštruktúra, ktorá by mala byť súčasťou základnej občianskej vybavenosti, no v dôsledku jej defektnosti nastávajúca generácia reprezentantov nemá kde vyrastať. Problémom je i systémová diera v profesijnom uplatnení trénerov a športových odborníkov, ich spoločenskej úlohy, rovnako ako chýbajúca snaha o zvyšovanie ich kvalifikácií a profesijnej úrovne, chýbajúci výskum v športe a zásadné nezrovnalosti a systémové zlyhania v spojení športovej kariéry a vzdelania mládeže.
Samostatnou kapitolou je nedostatočné finančné ohodnotenie. Práca trénera na Slovensku je v súčasnosti totiž priam filantropickou činnosťou, lebo ak nepracujete ako tréner na športovej škole alebo v rezortnom stredisku, je to naozaj najmä o vašom nadšení pre šport – trénerstvo robíte len ako hobby popri inom zamestnaní. Bol to aj môj prípad. Na to, aby som sa dnes ako trénerka dokázala uživiť, som potrebovala dosiahnuť úspech, aký sa dovtedy podaril len jedinému Slovákovi v šprintérskej disciplíne, a to pred 121 rokmi Alojzovi Sokolovi na Hrách I. olympiády 1896 v Aténach. Až po zisku striebornej medaily na HME v Belehrade v roku 2017 sme „zapadli“ do výkonnostných tabuliek a sme plnohodnotne podporovaní zo strany štátu. Je smutné, že v systéme podpory športovcov na Slovensku sa podpora športovca alebo trénera prejaví až po dosiahnutí úspechu. Systém by mal podporovať talenty už na ceste za úspechom, len vtedy je efektívny a má zmysel.
Napriek tomu je trénerstvo prácou, ktorá človeka napĺňa. Odmenou je radosť z úspechu zverencov, i keď cesta k nemu nie je jednoduchá, bolí, je plná náročných tréningov, únavy a stanovený cieľ je často v nedohľadne.
Vyzerá to tak, že športovú obec na Slovensku čaká mnoho výziev. Mnoho ich pred sebou vidí aj Univerzita Komenského, na ktorej ste študovali. Čo by ste svojej alma mater zaželali k 100. výročiu jej vzniku?
Zdravé sebavedomie a chuť zmeniť veci k lepšiemu. Odvahu presadiť sa a vzdelávať kompetentných a kreatívnych profesionálov zameraných na proces a činnosť, nie na výsledok. K tomu potrebuje najmä podmienky, dostatočné materiálne a finančné zabezpečenie. Tak snáď sa to k tej stovke pošťastí.
UPOZORNENIE: TASR zverejňuje rozhovory s úspešnými absolventmi Univerzity Komenského v Bratislave pri príležitosti 100. výročia jej založenia.