Autor textu: Archív
31.01.2014

Prežil drogové peklo, teraz pomáha deťom

Príbeh sa skutočne stal.

Topoľčany 31. januára (SkolskyServis.sk) - Som obyčajné dievča, obyčajná žiačka, obyčajná deviatačka na obyčajnej škole, s obyčajnými učiteľmi, obyčajným vyučovaním, výchovnými koncertmi a obyčajnými besedami, čo neprinášajú zvyčajne žiadne neobyčajné zistenia a závery. Teda, až na jednu...

Stretli sme sa totiž na nej s „ istým Pavlom“ - bývalým absolventom mojej , obyčajnej školy. Učitelia si na neho spomínajú ako na šikovného žiaka, dokonca s výborným prospechom, určite aj s predpokladom bez problémov dosiahnuť vysokoškolský diplom.

Žiaľ, Paľko je jedným z tých, ktorí sa v minulosti lapili do drogovej siete.

Ako spomínali naši učitelia, nikdy by o ňom nepredpokladali, že berie drogy - vždy bol vzorné, bezproblémové dieťa. Prvý kontakt s drogami mal ešte na základnej škole, na strednej škole už drogy aj predával. Rozprával nám svoj príbeh: „Už počas základnej školy som vo voľnom čase rád kreslil. Preto som sa, pochopiteľne, rozhodol, že budem chodiť na strednú umeleckú školu. Tá však bola v inom meste. Bol som sám, bez rodičov, nikto na mňa nedozeral. Po nejakom čase si moje zvláštne správanie všimla jedna z učiteliek. Samozrejme, zmienila sa o svojom podozrení pred rodičmi. Keď sa ma na to spýtali, rozčuľoval som sa pred nimi - čo si to tá učiteľka dovoľuje? Ja, dobrý žiak, a drogy?!“ Do závislosti sa postupne prepadal stále viac a viac. Až ako dospelý sa zveril rodičom, že prepadol drogám. Tí sa zrútili. Muselo to nimi poriadne otriasť. Len si to predstavte - máte šťastnú rodinu, spokojný život a odrazu...BUM! Vaše jediné dieťa je drogovo závislé. Paľo vravel: „Boli veľmi nešťastní. Rozhodol som sa s tým skoncovať, no urobil som chybu - chcel som prestať s drogami na vlastnú päsť. Snažil som sa zo všetkých síl, no nepodarilo sa mi to. Bolo to ako v zlom sne. Len veľmi málo drogovo závislých dokázalo prestať bez liečenia – a ja som k nim nepatril. Bol som ukážkový učebnicový NARKOMAN, na ktorého pasovali všetky odborné lekárske a psychiatrické štúdie a poučky o drogovo závislých ľuďoch.“

Napokon sa Pavol rozhodol vyskúšať Komunitu Cenacolo v Chorvátsku.

„Komunita nemala žiaden odborný personál. Lekármi tam boli tí, ktorí tiež prestali s drogami a v komunite boli už dlhší čas. Nebol to bežný ústav – liečilo sa tu totiž prácou, láskou a modlitbou. Režim bol dosť tvrdý. Deň začínal už o šiestej ráno v kaplnke pri modlitbe ruženca a čítaní Svätého Písma. Po mnohých rokoch som sa opäť začal modliť. Zo začiatku som bol z režimu prekvapený, ale postupne som si zvykol. Pracovný deň začínal po raňajkách. Upratovali sme dom, pracovali v záhrade... Aj prať šaty sme si museli ručne – výnimkou bol len pracovný odev, ten sme si mohli vyprať v práčke. Deň prebiehal v kolotoči práce, vzájomnej pomoci a modlitby. Spať sme šli unavení okolo desiatej večer. Odvykanie trvá niekoľko rokov. Dodnes si pamätám na svoju poslednú drogu – pred vstupom do budovy Komunity Cenacolo som si zapálil cigaretu, potom ju zahasil a vošiel dnu. Už ubehlo pár rokov a zatiaľ som nespadol naspäť do závislosti. Hneď po príchode mi vzali mobil, aby som si nemohol zohnať drogy. Až keď som dokázal, že som spoľahlivý, mohol som si občas zavolať domov. Nikto z nás nechodil von – taktiež prevencia proti návratu k závislosti. Ale to neznamená, že to bol väzenský režim. Hocikto z nás mohol Komunitu Cenacolo kedykoľvek opustiť. Nikto nás tam nedržal násilím.“

Pomocníkmi chlapcov tam boli tzv. „strážni anjeli“ – chlapci, ktorí v Komunite Cenacolo už strávili určitý čas. Ich úlohou bolo pomôcť svojmu chránencovi zvyknúť si na režim a byť neustále pri ňom, pretože volanie po drogách býva spočiatku veľmi silné.

Taktiež pomáhali abstinujúcemu s jeho prácou a povinnosťami. Príslovie „Dospelého psa novým kúskom nenaučíš“ neplatilo v prípade chalanov a mužov z komunity. Každý sa v nej naučil niečo nové. Napríklad Paľo si spomína: „Keď som raz mal mať službu v kuchyni a pripraviť kamarátom raňajky, jeden z nich prišiel a začal ma prosiť: „Urob nám palacinky!“ V tej dobe bolo moje kuchárske umenie na úrovni nula. Prirodzene, vyhováral som sa, ale obávaným palacinkám som sa nakoniec nevyhol. Neostávalo mi iné, ako si odchytiť iného abstinujúceho a spýtať sa ho, ako sa tie hlúpe palacinky robia. Bol síce riadne prekvapený, ale postup mi, samozrejme, prezradil. Vstal som skoro ráno a pustil sa do prípravy. Pracoval som niekoľko hodín, riadne som sa zapotil, trhancov na tanieri stále pribúdalo, no nevzdal som sa. A moja námaha priniesla ovocie. Stravníkom veľmi chutilo a ja som bol napriek únave spokojný, ako už dávno nie.“

Po vyliečení sa Pavol, šťastný a plný lásky a radosti, rozhodol začať nový život krásnym spôsobom – dobrým skutkom.

Využil možnosť, ktorú ponúkala Komunita Cenacolo a rozhodol sa odísť do Mexika a pomáhať tam deťom z ulice. Povedal nám: „Tamojšie deti sú veľmi živé. Najhorší trest pre ne? Povedať: „Bol si zlý, zajtra nepôjdeš do školy.“ To malé je vtedy schopné sa rozplakať. Škola je pre ne miesto zábavy – a rôznych obchodov. Raz sme priniesli futbalové dresy a dali ich deťom. Veľmi sa z nich radovali. No asi o týždeň som videl iné deti behať presne v takých istých dresoch. Pri deťoch treba aj pevné nervy. Príde jedno: „Tío Pavlo (ujo Pavol)...“ Potom znova : „Tío Pavlo...“ Nakoniec za vami behá celý deň a šteboce: „Tío Pavlo, tío Pavlo...“ No po dlhom čase som konečne spokojný so svojím životom a zatiaľ sa nechystám nič meniť. Čoskoro sa opäť vrátim do Mexika. Aj moji rodičia sú šťastní.

Ďakujem Bohu za to, že som dostal druhú šancu. Preto si pamätajte – drogy vedú do pekla.

Ak ste náhodou poblúdili zo správnej cesty, nasadli na nesprávny vlak, nezúfajte si – vždy je možné sa vrátiť, alebo vystúpiť. A v okolí je takmer vždy niekto, komu na vás záleží. Možno rodina, lásky, priatelia, ktorí vám pomôžu k návratu.“

Tým skončila školská beseda, ktorá bola pre mňa taká neobyčajná. Možno preto, že ju viedol bývalý žiak školy, chlapec z nášho sídliska, adresy, ktorú poznám. Mladý muž so životnými skúsenosťami starca, čo veľmi veľa prežil a dokázal sa vrátiť a hlavne bez sebaľútosti a obviňovania iných pozrieť na seba očami pravdy o drogách, ktorú poodhalil aj nám.

A holá pravda aj dnes pre mládež nie je až tak samozrejmá. Býva často ukrytá za pozlátku reklamy na cigarety a alkohol, či diskusie o hranici legálneho využívania drogy. No ja už mám v tom jasno. Tío Pavlo, Deo grácias!

Radka Hanková, IX.A, Základná škola sv. Don Bosca v Topoľčanoch

Čo treba vedieť o koronavíruse

Júl 2020

Po
Ut
Str
Št
Pia
So
Ne
-
-
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
13
14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
24
25
26
27
28
29
30
31
-
-

Prehľad udalostí:

· Deň hlavného mesta Astany (štátny sviatok, Kazachstan). Medzinárodný deň bozkávania
Napíšte nám skolske@tasr.sk alebo volajte +421 / 2 / 59 210 131