Autor textu: Archív
25.01.2014

Slzy matky

Odišiel anjel, ktorému som dala život, pre ktorého som žila. Je to nespravodlivé.

Šamorín 25. januára (SkolskyServis.sk)

Dovoľte mi, aby som vám priblížila svoj život. Som matka ako jedna z mnohých. Mám dobré aj zlé vlastnosti. Ale hlavne srdce, ktoré bilo a vždy bude biť pre môjho Jožka.

Nechcem rozprávať o tom, čo je dobré a čo zlé, chcem len, aby moje riadky, ktoré teraz píšem so slzami v očiach, boli aspoň trocha užitočné a poučné.

Mala som dvadsať, keď som porodila svojho Jožka. Bolo to hravé, roztomilé dieťa. Pyšne som sledovala, ako rástol, hral sa, keď povedal prvý raz mama, zadúšala som sa šťastím. Keď mal Jožko tri roky, jeho otec nás opustil. Dodnes netuším, čo s ním je, kde žije.

Môj Jožko bol veľmi šikovný. Na základnej mal čisté jednotky, preto som ho prihlásila na gymnázium, kde sa to všetko začalo. Začalo sa peklo, najväčšia bolesť v mojom živote. Dostalo sa mi do uší, že Jožko berie drogy. Najprv som si to nechcela priznať. Povedala som si - môj Jožko? To nemôže byť pravda. Začala som si ho všímať pozornejšie, keďže som robila nadčasy, pracovala za dvoch, len aby sme vyžili a on mal bohaté detstvo. Spočiatku som obviňovala samú seba, čo som to za matku, ako som toto mohla vôbec dopustiť.

Po čase začali z bytu miznúť hodnotnejšie veci, ako DVD prehrávač, počítač či šperky. Nevedela som si to vysvetliť. Neskôr mi zmizli aj peniaze, ktoré som mala ukryté na mieste, o ktorom vedel jedine Jožko.

Sadla som si s ním v snahe porozprávať sa s ním. Nemal záujem.

Nespoznávala so ho. Bol arogantný a drzý. Už to nebol ten Jožko, na ktorého som bola vždy taká pyšná.

Písal sa druhý apríl, bolo to pred dvoma rokmi. Pamätám si to presne a nezabudnem na tú hrôzu, kým žijem. Jožko meškal z vychádzky asi štyri hodiny. Mobil mal vypnutý. So stiahnutým žalúdkom som čakala, kedy začujem kľúče vo dverách alebo zvonenie telefónu.

Konečne niekto zazvonil. Ten pocit neprajem ani najväčšiemu nepriateľovi. Vo dverách stáli policajti a podopierali môjho Jožka. Našli ho v zúboženom stave. Pripomínal prašivého psa. Mal monokle, šaty špinavé od blata a páchol na sto metrov. Preboha! Čoho som sa to musela dožiť?! Za čo ma Boh trestá? Doslova som sa zrútila, nevedela som, čo ďalej. Na všetko som bola sama, na všetko. Ale nesmela som sa vzdať. Teraz nie! Jedna matka si to nemôže dovoliť.

Jožka som prinútila ísť na odvykačku. Školu musel prerušiť, beztak bolo otázkou času, kedy ho z nej vyrazia.

Teraz bolo dôležité dať sa dokopy. Prvý raz som ho smela navštíviť až po dvoch mesiacoch. Nemohla som tomu uveriť, kam naozaj idem. Bol to otrasný pocit. Iné matky chodia na vystúpenia svojho dieťaťa a ja na odvykačku, kde sa lieči môj šestnásťročný syn. Je tak mladý, naivný. Život má ešte pred sebou a takto si ho premárniť... Po pol roku ho pustili. Bála som sa, čo bude potom. Ako ďalej? Čo robiť, aby som to ešte viac nepokazila? Zobrala som si dva týždne dovolenky, aby som s ním mohla tráviť čo najviac času.

Viedli sme dlhé, nekonečné rozhovory. Donekonečna som sa ho pýtala, načo to všetko bolo dobré a prečo mi to urobil. Iba sa rozplakal ako malé dieťa a povedal iba – mama, prepáč, ľúbim ťa! Objala som ho a plakali sme ako malí sopliaci. Na duši som cítila pokoj a nekonečnú lásku k svojmu synovi. Jožko začal opäť chodiť do školy, musel síce opakovať ročník, ale sľúbil mi, že si nájde nových kamarátov a že sa viac drogy nedotkne. Odľahlo mi.

No nie nadlho. Bola som v práci, keď mi volala Jožkova triedna profesorka, že Jožko zas neprišiel do školy. Jeho absencia opäť naberala hrozivé rozmery, zas mu hrozilo vylúčenie zo školy. Zas je to tu.

Utekala som domov, ako som len vládala. Doma nebol. Pri posteli som našla lístok. Mami, som unavený zo všetkého, nič mi nevyšlo, nik ma nechce. Som sám, aj otec ma nechal, bolí ma, že som Ti tak ublížil, nečakaj ma viac.

Po tomto liste sa mi opäť zrútil svet. Pochopila som, že Jožkovi tak veľmi chýbal otec, preto sa dal na drogy. Mal predsa všetko. Značkové veci, x-box, notebook, všetku moju lásku. Tak prečo? Aj iné decká vyrastajú bez otca a neurobia toto! Mal depresiu? Prečo som si to nevšimla skôr?

Hľadala som ho po celom meste. Obvolala som, koho sa dalo. Kamarátov, spolužiakov... Nič. Nikto nevedel, kde by Jožko mohol byť. Zašla som na políciu. Tiež nič. Prežívala som peklo, nespala ani minútu. Nevedela som do seba dostať nič. Od nervozity som vracala celé dni. V práci som si musela vziať voľno.

Po zúfalo dlhých štyroch dňoch mi v sobotu zazvonil telefón. Bol to Jožko.

Cítila som z jeho hlasu zúfalosť a bolesť. Povedala som mu, že ho nekonečne ľúbim a nech sa mi vráti domov. On len mlčal, nepovedal ani slova. Po minúte ticha mi povedal – mama, som pyšný, že som mohol mať takúto mamu! Zlyhal som ja, nie ty! Začula som vlak. Myslela som si, že niekam cestuje. No keď som začula náraz jeho mobilu o koľajnice, bolo mi všetko jasné. Svet prestal existovať, zemeguľa sa zastavila.

Moje dieťa spáchalo samovraždu!

Táto bolesť ma zožiera už štyri roky. Dodnes mám nočné mory a liečim sa. Môj lekár robí so mnou doslova zázraky. Napriek tomu už nemám pre koho žiť. Odišiel anjel, ktorému som dala život, pre ktorého som žila. Je to nespravodlivé. Nikto mi ho už nevráti. Budem ho však čakať každý deň.

Týmto listom chcem varovať všetkých, ktorí nevedia odolať pokušeniu a klaniam sa pred všetkými, ktorí aj v ťažkej životnej situácii vydržali a odolali. Môj anjelik tu mohol byť s nami. Drogy však boli väčší súper...

Michaela Blaskovicsová, V.A, Súkromná hotelová akadémia SD Jednota, Vinohradská 48, Šamorín

Čo treba vedieť o koronavíruse

Júl 2020

Po
Ut
Str
Št
Pia
So
Ne
-
-
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
13
14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
24
25
26
27
28
29
30
31
-
-

Prehľad udalostí:

· Deň hlavného mesta Astany (štátny sviatok, Kazachstan). Medzinárodný deň bozkávania
Napíšte nám skolske@tasr.sk alebo volajte +421 / 2 / 59 210 131