Autor textu: Archív
24.01.2014

Realita pohľadu

Príbeh mladej narkomanky, ktorá síce vyhrala boj s drogami,ale v duši ostala jazva, ktorá stále bolí.

Michalovce 24. januára (SkolskyServis.sk) - Nerušivé ticho bodalo ulicu zahalenú v hmle. Jemná vôňa tohto prchajúceho javu sa vpíjala do stien bytoviek, ktoré ticho stáli na sídlisku. Neóny osvetľovali zaparkované autá, ktoré sa v takomto šedom hmlistom kabáte strácali po jednom. Jemný dážď kropil ulice a mláky zachytávali kvapôčky sĺz, akoby to boli brilianty. Zdalo sa, že sídlisko sa už odobralo k spánku, no náhlivé kroky, ktoré kradli ticho prezrádzali opak. Spoza rohu bytovky sa vynorila silueta zabalená v nejakých čiernych handrách. Nič zvláštne, teoreticky by ani nevzbudzovala pozornosť, nebyť jej nestabilnej chôdze. Miestami sa zdalo, že padne na kolená, rukami sa sotva pridŕžala steny.

Po pár zdĺhavých krokoch bolo jasne badateľné, že zo siluety sa vykľulo dievča.

Čierna mikina bola úplne premočená a rifle špinavé. Tvár jej zakrývala kapucňa, no i tá už žalostne kvílila po pracom prášku.

Konečne sa zastavila pri bráne bytovky a nemotorne, šepkajúc pri tom nezmysly, vytiahlo kľúče, ktorými sa snažilo odomknúť vchodové dvere. Po chvíli zvuk štrngajúcich kľúčov ustál, no dievča ešte stále postávalo vo zvláštnom kŕči pri dverách. Očami blúdilo po okolí i keď v tomto počasí sa nedalo dovidieť ani na špičku nosa. Prudko sa otočilo a päsťou sa zahnalo vpred, no vzápätí sa schúlilo na zem a znova sa zdalo, že sa s niekým rozpráva. Po určitej chvíli sa postavilo a prudkou silou strčilo kľúč do verí. Odomklo, obzrelo sa naposledy do neviditeľnej ulice a vošlo do vchodu, ktorý ju privítal chladným, zatuchnutým dotykom.

Dievča vybehlo na medziposchodie a zložilo sa do najbližšieho kúta. Tvár si uložilo do dlaní a bolo zjavné že plače. Utápalo sa v slzách a jediné myšlienky, ktoré postihovali jej myseľ boli ako z neprístupného filmu.

„Musela som,“ ticho šeptalo komusi, kto nikde nebol. Chvíľami sa zdalo, že mladé dievča trpí schizofréniou, ale sled udalostí, ktorý sa zvrtol rýchlo ako pád na dno ohromili mĺkve steny.

Dievča si zložilo kapucňu a poodhalilo črty tváre – ostré lícne kosti, oči podliate krvou lemované vačkami a neprítomný pohľad. Tmavé riedke vlasy jej padali na plecia. Z vrecka mikiny vztiahlo pevný sáčok, v ktorom sa belel akýsi prášok.

„Stále málo,“ šepkalo si samo pre seba a obzeralo sa ako blázon. Obsah sáčka nervózne a rýchlo vysypalo do lyžičky, ktorú spolu s ihlou, striekačkou a zapaľovačom vyhrabalo z vrecka v rifliach. To, čo sa chystalo urobiť v tomto stave sa vymykalo reálu.

Obsah na lyžičke sa roztápal ako sneh a mladé dievča pociťovalo vnútornú spokojnosť- tekutú formu drogy natiahlo pomocou úst do striekačky a vyhrnulo si rukáv.

Ľavá ruka vyzerala v tme akoby ju krášlilo mnoho znamienok, no v skutočnosti to boli vpichy, ktoré sa už takmer prekrývali jeden cez druhý.

Opaskom stihla sval a napumpovala žilu, ktorá sa automaticky dostala do popredia a vyvrela na tenkej rúčke tak rýchlo, až sa zdalo, že si dávku žiada. Dievča si priložilo ihlu k žile a zatlačilo. Pomaly vpichovalo látku a tá sa automaticky uvoľňovala do celého tela. Neprítomným pohľadom hľadelo na náprotivnú stenu a nechalo pôsobiť teplo, ktoré hrialo jej zmysly, telo, myšlienky... Po pár minútach sa na jej tvári zjavil úsmev a v očiach, ktoré boli mŕtve ešte stále vládla tma. Pohľadom našla kľúče a opatrne ich zodvihla. Vybehlo na poschodie a vošlo do bytu, v ktorom mimo hlasného chrápania jej otca neboli žiadne známky života. Sadlo si do izby na posteľ a hlavou sa jej začali motať hlasy. Rozprávali sa s ňou, svet sa mu točil a telo sa zvieralo v kŕčoch bolestí. Kričalo, snažilo sa odohnať hlasy a odpovedať im priamo, no bolesti, v ktorých sa zvíjalo jej v tom bránili. Vnímalo iba hlasy, cítilo pohľady, vedelo že ju niekto sleduje, no nebolo schopné zatiahnuť záves, vstať nevládalo, nedokázalo myslieť.

Bolesť, ktorá zasahovala aj do neciteľných pocitov, bola neznesiteľná. Cítilo iba hnev, jediný pocit, ktorý mu bol ako – tak známy, no spomienky nepoznalo.

Neuvedomovalo si to, a čím ďalej, tým viac malo pocit, že hlasy ktoré mu šepkajú sú skutočné...

... V hlave sa mu miešali myšlienky plné smútku, beznádeje, bolesti. Radosť nachádzala iba v dávke kokaínu. Sprevádzané mŕtvymi hlasmi a pohľadmi nebolo schopné žiť s obavami, ktoré neexistovali...

...“Maloletej sa vo veci vraždy pod vplyvom drog udeľuje trojročná hospitalizácia v resocializačnom zariadení...“

„... Už je to rok čo mi bola nariadená súdna liečba a pomaly sa spamätávam z faktov, ktoré mi predložili. Uvedomujem si, i keď dosť pomaly, že mojim cieľom v živote nebolo žiť, ale dostať sa do opojenia, v ktorom som spáchala neodpustiteľný čin. Túto noc som pocítila aké to je mať trvalé následky. Modlila som sa a plakala, nariekala a kričala aby to odišlo. V hlave mi znova zneli hlasy, triasla som sa a cítila som, ako ma niekto sleduje.

Mám strach, že sa z toho nedostanem... Na nič pekné a dôležité si nedokážem spomenúť a realitou sa pre mňa stávajú iba tieto riadky. Inak som úplne mŕtva...“

Zvyčajne ak si človek na niečo spomenie, myseľ pracuje veľmi rýchlo a spomienka prichádza často v zlomku sekundy...

Zvyčajne ...

Nika Volovárová, žiačka 3. ročníka študijného odboru kozmetik, SOŠ sv. Cyrila a Metoda v Michalovciach

Čo treba vedieť o koronavíruse

Júl 2020

Po
Ut
Str
Št
Pia
So
Ne
-
-
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
13
14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
24
25
26
27
28
29
30
31
-
-

Prehľad udalostí:

· Medzinárodný deň za zničenie malých a ľahkých zbraní
Napíšte nám skolske@tasr.sk alebo volajte +421 / 2 / 59 210 131