Ľudstvo umiera na nedostatok lásky a vzájomnej úcty
Nikto nemá na nikoho čas, iba na seba. (Matka Tereza)
Bánovce nad Bebravou 13.01.2021 (Skolske.sk)
Človeka až mrazí, keď z médií počúva vyjadrenie lekára: „Ľudia nechcú brať domov svojich rodičov, lebo sa im to nehodí. Doliečení starší ľudia nemajú kam ísť, príbuzní ich nechcú.“
Ťažko sa to počúva. Tieto slová nevrhajú dobré svetlo na starostlivosť o starších ľudí. Napriek tomu, že populácia starne, nemáme pre nich zariadenia. Nemyslíme na to, že raz možno aj my budeme túto starostlivosť potrebovať.
Chodíme za hranice opatrovať nevládnych ľudí, a naši starčekovia a starenky často umierajú doma sami. Možno by to chcelo iba málo. Aby sme za opatrovanie zaplatili toľko ako v Rakúsku. Potom by nám opatrovateľky neutekali. Potom by sa možno aj deti vedeli postarať o rodičov. Iste to poznáte, že kedysi sa rodičia vedeli postarať o desať detí, a dnes sa desať detí nevie postarať o jedného rodiča. Neviem. Ale možno robíme chybu aj vo výchove.
Niektorí si ešte pamätáme, alebo sme to zažili, že v malej chalúpke žili pokope aj tri generácie. Žena, ktorá vychovala štyri deti a sama je už babkou, hovorí: „Kým babka vládali, postarali sa aj o nás, o deti. A keď nevládali, vrátili sme im to. Postarali sme sa my o nich. Mala som sedemnásť a oni deväťdesiatdva, keď pri mne umreli.“ Možno bolo v ľuďoch viac citu, viac lásky, súdržnosti a menej sebectva. Pod strechu skromnej chalúpky sa zmestilo veľa ľudí, bolo tam viac rodinného tepla, viac úcty.
Pri týchto úvahách mi opäť prichádzajú na myseľ mamičkine slová: „Voľakedy, keď ja som bola dievča, svet bol inakší, lepší. Viac sme si vážili rodičov, starých ľudí. Aj to miesto sme im ofúkali, kam si mali sadnúť.“ Rada to opakujem, lebo jej slová boli pre mňa čosi ako Písmo sväté. Dnes sa často prichytím pri tom, že to isté hovorím aj ja. A pýtam sa: „Je to naozaj tak? Alebo je to len nostalgia? Budú to hovoriť aj naše deti?“
Mária Škultétyová, Gymnázium Bánovce nad Bebravou